Stanica metra, celovečerný zhon, telo na tele a 54 rozkošne vyzerajúcich školáčok. Jeden dlhý rad, ktorý tieto dámy vytvorili pozdĺž nástupišťa, sympatické úsmevy, krátke minisukne, vyzváňajúce telefóny a dievčenský smiech, čo na malú chvíľu skrášli chaos vládnuci navôkol. Prichádzajúci vlak, bezpečný odstup, pár veľmi vystresovaných ľudí a hlasné odpočítavanie. Práve ono by malo zaujať najviac, pretože keď skončí, vodopád krvi skrášli nielen vás, ale aj sklá vlaku, chladné kovové koľajnice i kamennú podlahu, po ktorej sa ozývajú vyplašené kroky cestujúcich.
Existujú filmy kvalitné, so zárukou esteticko-hororového zážitku, a filmy absurdné… alebo skôr celovečerné diela vyvolávajúce na prvý krátky pohľad odpor, znechutenie, náhle osvietenie, minútové pasáže údivu, nechcené komické scénky, a to tak fascinujúco, že cena za najviac prelomovú snímku z roku 2002 svojho majiteľa zmeniť jednoducho nedokáže. I napriek masívnej kritike, ktorá po uvedení Džisatsu Sákuru (Klub samovrahov „Suicide Club“) na japonské filmové plátna pohltila samotného režiséra zo všetkých svetových strán.
Džisatsu Sákuru, v Japonsku známy i pod anglickým názvom Suicide Circle, natočil Šion Sono, Japonec, ktorý propagáciu ťažko pochopiteľného násilia a ľudskej otvorenosti posilnil prosbou o vytvorenie mangy (autor Usumaru Furuja), rovnako zdrvujúcej, avšak o čosi odlišnej, než je film samotný. Tento nečakaný marketingový ťah zožal úspech práve preto, že dej samotnej mangy je priveľmi jednoduchý, takže ponúka priame, okamžite zrozumiteľné vysvetlenie celej podstaty vzniku Klubu samovrahov i jeho násilného odkazu. Kým Džisatsu Sákuru je súčasťou filmovej trilógie, ktorá doteraz nebola dokončená, a filozofiu „miluj svoj život“ predkladá už bez tak dezorientovanému divákovi cez niekoľko dejových línií. Nepriame náznaky, ťažko stráviteľné scény – matka krájajúca okrem čerstvej zeleniny i svoju vlastnú ruku, školáčka nehybne sediaca s hlavou v rozohriatej rúre, či psychopat unášajúci akékoľvek obete, aby ukojil svoje zvrhlé sadistické chute –, nie sú dvakrát motivujúce. Takže kým sa vaše šedé bunky vôbec rozbehnú a vy konečne nájdete ucelenú myšlienku, koniec filmu je takmer za dverami.
Hoc príbeh Klubu samovrahov nenesie stopy inovácie, nájdu sa v ňom svojsky mrazivé miesta. Dalo by sa povedať, že začiatok japonskej krvavej tragikomédie sa síce rozbieha veľmi pomaly, čo vidieť pri policajnom vyšetrovaní, ktoré naberá na obrátkach akonáhle sa do ruky patológov dostane záhadná biela aktovka obsahujúca niekoľkometrový pás ľudskej kože, dôkladne zošitej z identicky veľkých častí – každá patriaca inej mŕtvej obeti. Graduje masakrom v rodinnom dome inšpektora, kde si odrazu celý policajný tím uvedomí, že náhodné násilné úmrtia po celom Japonsku, nie sú výplodom zakomplexovanej mládeže, ale akútnym problémom, ktorý je nutné okamžite riešiť. Teda za predpokladu, že sa japonská populácia nechce nečinne pozerať na aktívne pribúdajúce červené a biele bodky na počítačových obrazovkách.
Náhla smrť policajného inšpektora, kritická situácia neustále stúpajúceho počtu samovrážd, nové postavy komplikujúce priebeh deja ani teraz nenechajú diváka vydýchnuť si. Do popredia sa totiž prediera nová stopa, podstata vymývania mozgov, dlho hľadaná odpoveď. Napriek tomu, že uniká spravodlivosti, vryje sa do vášho podvedomia a ticho v ňom prebýva až dokonca. Do konca, ktorý i tentokrát nič nevysvetlí – Šion Sono vás jednoducho nechá tápať v tme. V spleti obrazov ukazujúc malé deti zaodeté do bielych plášťov s maskami na tvárach, kráčajúc bizarne žltým tunelom a po podlahe pokrytej bielymi myšami. Na oné deti blížiace sa k polonahému katovi, ktorý im s neskrývanou láskou podáva hranatý, nabrúsený predmet, aby ním mohli zrezať obetiam krčiacim sa naľavo od nich kus kože, pretože iba pár vyvolených dokáže nájsť nirvánu potrebnú pre spásu svojej stratenej duše. A dôkaz o tom, že veríte v pateticky znejúce heslo jednej detskej j-popovej skupiny, sa skrýva pod školskou uniformou nevyčísliteľného množstva rozkošných školáčok chystajúcich sa nastúpiť do útrob prichádzajúceho vlaku.
Džisatsu Sákuru patrí k tej časti japonskej tvorby, ktorá sa naozaj ťažko hodnotí. Japonci sú totiž zvláštny národ plný nápaditosti, prekvitajúcej zvrhlosti, blčiacej nezrozumiteľnosti s tendenciou vykresliť i tú najvšednejšiu vec dych vyrážajúco, a to bez toho, aby mali hlavy v smútku nad tým, akým spôsobom ich počin prijme široká verejnosť. Takže oduševnené hromadné zoskočenie zo strechy istej nemenovanej strednej školy na popud odutej spolužiačky, ktorá našla zmysel dňa v prehlásení „ukážem vám, ako sa umiera!“, môže atraktívne motivovať k tomu, aby ste si tento snímok predsa len pozreli…
