Neviem ako vy, ale ja osobne som mala chuť na šteklivé šónen-ai s ešte šteklivejšími prvkami jaoi… Aj keď sa musím priznať, že pred niekoľkými dňami mi občasné „háklivé“ scénky spôsobovali nadmerné očervenenie, dnes som si na tento druh anime zvykla. Veď nie nadarmo sa jaoi v Japonsku radí k najkrajším vzťahom medzi dvoma mužmi. Je až zarážajúco smutné, že množstvo otakov sa k tejto téme stavia so značným znechutením a ich predpojaté názory spôsobujú nadmerné pribúdanie vrások, ale faktom zostáva, že sa nachádzame vo svete, ktorý je viac než len konzervatívnym. Takže, ak sa náhodou rozhodnete s priateľmi rozoberať na verejnosti podstatu šónen-ai, zaručene sa presvedčte, či vás niekto nepočúva. Potom je pomerne zložité vysvetliť bliakajúcej žene, ktorá neváha na vás hodiť najbližšiu vec, čo nájde, že ste úplne normálny (to jej ešte nikto nevysvetlil, že počúvať cudzí rozhovor je neslušné!).
Je ťažké byť chlapcom. Hlavne ak ste zarážajúco príťažlivý a ak sa na vás lepí horda dievčat už od škôlky. Tie neustále škriepky o tom, kto si k vám sadne, kto vám smie podať vreckovku, kto vás smie objať, či vás požiadať o rande, alebo vás odprevadiť na záchod (zdá sa mi to, alebo sa naozaj tvorcovia šónen-ai pustili do dievčat???), sú veľmi únavné a človek ich má po čase dosť. Veď zobudiť sa každé ráno s pocitom, že celý ten kolotoč sa začne od začiatku, by liezlo na nervy i takej mega hviezde, akou je napríklad prehnane sladký Brad Pitt. Spočiatku sa to dá ignorovať, no keď to prerastie ku krivému obvineniu, že ste priviedli svoju spolužiačku do druhého stavu (ktovie koľko promile mala v sebe v tú noc???) a tá sa to potom rozhodla riešiť skokom zo strechy (nenapadlo jej, že požitie jedu je rýchlejšie a efektnejšie?), vzniká problém s veľkým P. Zrazu ste vylúčený zo školy, ľudia na vás ukazujú prstom, každý si niečo šepká, jednoducho sa stávate nežiaducou osobou, ktorú treba stoj čo stoj odstrániť. No a čo by to nebolo za pútavé odštartovanie príbehu, keby všetko nevzali do vlastných rúk rodičia a neposlali vás k „pochybnému“ strýkovi, do školy plnej chlapcov a internátu, kde v živote nevstúpila žiadna dievčenská noha. A to s odôvodnením, že je to pre vaše dobro a že by bolo načase dať si pohov od dievčenského publika (naozaj excelentné riešenie).
Možno by bolo vhodné uviesť veci na pravú mieru. Väčšinou to býva tak, že v podobných situáciách je iba jeden hlavný hrdina, ktorý udatne trpí a snaží sa nájsť si miesto v spoločnosti. Ibaže Oasis Project je manga úplne odlišného kalibru. Namiesto jedeného tu máme hneď štyroch krásavcov, ktorí sa snažia upútať vašu pozornosť a získať si priazeň publika.
Takže, keď sa Jagi Naojuki stretáva so svojím strýkom, jeho predtucha, že Akira je homosexuál, naberá celkom reálne črty. Veď z prebiehajúcej scénky, kde jeho strýko oduševnene mláti celkom príjemne vyzerajúceho mladého muža metlou po hlave iba pre jeden bozk, sa dá vydedukovať vskutku všeličo možné. Inak ja osobne mám pri čítaní máng, kde vystupuje množstvo postáv, problém s pamätaním si mien. To ma občas dosť mätie, pretože si narýchlo neviem spomenúť, či už som náhodou dotyčného pána niekde nevidela. No postavu bláznivého strýka, ktorý len tak mimochodom je i správcom vyššie spomínaného chlapčenského internátu, som si do pamäti vryla okamžite. Veľmi mi totiž pripomínal Eiriho Jukiho (Gravitation) po tridsiatke. Najväčšia podobnosť sa objaví vždy vtedy, keď sa Akira-san opáše chutnou zásterou, vezme do ruky varechu, vystrúha trpiaci pohľad a začne variť…
No ale dosť bolo rozplývania sa nad mužskými proporciami, je čas vrátiť sa späť k deju (keď ono je to veľmi ťažké rozprávať príbeh, ktorý má fakt skvele vypracované postavy. S dievčenskou fantáziou to robí prekvapivé zázraky…). Po milom privítaní a pridelení izby sa Naojuki, tak ako každý správny chalan, uvelebí pred veľkým oknom, aby sa oddal svojim myšlienkam. Však vybaliť sa môže i o pár dní, čas nesúri. Jeho ničnerobenie má rýchly koniec, pretože mu nádherný výhľad (to som asi prehnala… okno ústi do dvora a tam toho veľa k pozeraniu nie je, ale my sa budeme tváriť, že ten výhľad je naozaj nádherný…) zastrie veľká masívna deka, ktorá spadla doslova z neba. Každý z nás má v sebe štipku zvedavosti. Tá Naojukiho prinúti, aby zodvihol svoju zadnicu a vyklonil sa z okna. Zoznámenie sa so svojím „spolubývajúcim“ na druhom poschodí je príjemné. Však už len to, že ide o chlapca s pekným úsmevom, je celkom zaujímavé pozitívum po tak katastrofálne začatom dni. Ani vám by sa tuším nepáčilo, keby vás vlastný strýko začal baliť?!
Tento „boh“ sa volá Jóširo Kei a je prvým a zároveň posledným nájomníkom v internáte. No aj to stačí na to, aby pomotal Naojukimu hlavu. A ak k tomu pridáme skutočnosť, že je i jeho spolužiak, začne sa nám celý príbeh pekne krásne zamotávať. A pretože nechcem, aby ste sa zamotali i vy, tak si to všetko zhrnieme.
Na jednej strane váh tu máme Naojukiho odmietavé správanie sa k dievčatám, čo nás (skvelých taktikov) privádza iba k jedinému možnému riešeniu a to: Naojuki má rád chlapcov, čo si však do poslednej chvíle nechce priznať. Potom je tu fakt, že Akira-san prekukol svojho mladého synovca a s čo najbizarnejšími spôsobmi sa mu snaží ukázať, že za vlastné city sa človek hanbiť nemusí. Ďalej tu máme plachého policajta, ktorý sa pohádal s manželkou a pomerne dosť často trávi svoj voľný čas so správcom internátu, no a na koniec je tu i tajomný, za to veľmi citlivý a k tomu i výbušný Jasihiro Kei. Ten celú situáciu iba komplikuje. Nielenže nikdy neviete, čo si o ňom máte myslieť (raz sa k vám správa milo, inokedy ste knokautovaný jeho pravým hákom), ale k tomu všetkému sa zdá, že si vo svojich pubertálnych rokoch života (viem, v 16 rokoch vás puberta bude plieskať tak, či tak) užil svoje. A neboli to práve ružové chvíle.
Táto rozkošná „detektívna“ zápletka sa (na moje šťastie) skončí veľmi prijateľným happy endom. Nielenže sa jednotlivé vzťahy postáv posunú na vyššiu priečku, ktorá ručí za úspech, ale podozvedáme sa celkom milé zaujímavosti zo sveta šónen-ai, pohľadom zo strany japonského obyvateľstva.
Tuším by to bolo z mojej strany všetko. Neostáva mi nič iné, len vám zaželať príjemné čítanie a… veľmi pekne vás prosím, ak by ste sa čistou náhodou rozhodli otestovať spôsob flirtovania, aký používa Naojuki, nerobte to. Veď zbaliť svoju vytúženú obeť preukázaním svojej „blbosti“ na príklade, ktorý sa vzťahuje výlučne na malú násobilku, je naozaj do neba volajúca katastrofa. Humorným, inokedy až príliš vážnym spôsobom prihovárajú štyria hlavní hrdinovia. Pre tých čitateľov, ktorí nebodaj nepostrehli ich mená, ponúkam malú rekapituláciu: krásavec číslo jeden Jagi Naojuki; krásavec číslo dva Jagi Akira; krásavec číslo tri Jóširo Kei a krásavec číslo štyri Macuno Saburó (hlasujte, prosím, až po skončení recenzie). Celá manga je preložená do angličtiny, takže ak náhodou nepatríte medzi ľudí, čo sa drvili túto reč už od prvej triedy základnej školy, poproste niekoho, aby vám ju preložil.
