Zmes rôznorodosti – asi takýmto označením by sa dalo zaškatuľkovať hádam každé jedno kvalitou zaváňajúce anime. Je pri tom úplne nepodstatné, aké pojmy by sme pri danom kategorizovaní širokospektrálnej verejnosti ponúkli, pretože z núkaného vrecka originality by sa vybralo vždy to, čo najviac imponuje. Avšak nájsť medzi toľkými fascinujúcimi ponukami kvalitu s veľkým K je titanskou úlohou nielen pre figurujúcu náročnosť, ale aj samotný bohémsky pôžitok.
Niekedy, lepšie napísané, v nepravidelnom desaťročnom intervale, sa svetom komerčného konzumu preženie smršť v podobe príjemného a sviežeho letného vánku. No i táto nová vlna trendu sa dokáže v priebehu niekoľkých epizód vytratiť a všetky naivné ilúzie sa razom rozgúľajú k starému a dobrému zaužívanému ospevovaniu šedosti. Výnimka potvrdzuje pravidlo a to môže občas plným priehrštím sľubovať nezabudnuteľnú akciu v extrémne gurmánskom prevedení – bolo to v roku 2002, kedy sa zidealizovaný svet japonského fenoménu zoznámil s netradičným dielom. Na scénu vstúpilo Loveless, ktoré pomocou abstrakcie rozsiahleho formátu predviedlo verejnosti, že zlúčiť sa dá naozaj čokoľvek.
Schéma: zručný autor; produkt na začiatku predávaný v jednom z mnohých populárnych japonských časopisov; úspech meniaci sen na realitu a výsledok z tržby už neobrázkovej verzie; je známa každému z nás. Niečo podobné fungovalo a doteraz i funguje pri japonskej mangake menom Jun Kóga, ktorá sa môže dodnes tešiť nielen z dcérky a harmonicky pôsobiacej rodinnej idylky, ale aj z osobného úspechu na poli japonskej animovanej tvorby, kde prerazila vďaka známemu magazínu Monthly Comic Zero Sum.
Práve on, popredný textový formát, uverejnil vo vyššie spomenutom roku mangu s mierne melancholickým názvom Loveless. Ladným upozornením na blížiacu sa vlnu príjemnej zmeny a úrodnej pôdy odštartoval v poradí už neznámom tlakovú bombu, čím rozpútal štyridsaťstupňovú horúčku po prevrate v nestálych čiernych vodách anime Atlantiku. Aj napriek tomu, že samotná manga koniec doteraz nemá, zanimované prevedenie malo svoju premiéru tri roky od pevne stanoveného a dlho očakávaného deadlinu – iba americký divák dostal zvláštne privilégium oneskorenia a smel si na svojich zbožňovaných hrdinov počkať ďalšie dva dlhé roky od samotnej japonskej premiéry. Či išlo o schválnosť, alebo mierny sklz, o tom médiá zaryto mlčia.
Hĺbka – slovo ozývajúce sa v určitom časovom rozpätí, ktoré má presne vyhradené hranice cudnosti. Slovo ťažko špecifikovateľné a sálajúce z každej sekundy nanovo pustenej znelky, úvodu vytvoreného na objednávku práve pre Loveless. Slovo skrývajúce ladnosť, extravaganciu, spoločenské tabu, prvý hriech, zakázané ovocie, afrodiziakum a zápletku – prvky skladačky zložitejšej než váš samotný myšlienkový pochod. Schválnosť? Zaručene. Jednoduchosť sa chcene odstrčila na druhú koľaj a do popredia sa oprávnene, pomaly, ale isto prediera komplikovanosť v novom šate.
Človek by na samom začiatku čakal akési nenútené odľahčenie. Vytúženého zbožného želania sa však nedočká a dej bez akéhokoľvek dvojdielneho prológu začína kdesi pri konci, aby sa v retrospektíve mohol vrátiť k počiatkom spúšťacieho mechanizmu celého chaosu. Hlavný hrdina ťahá vaše bytie čoraz hlbšie do svojskej problematiky svojho roztriešteného ja, zoznamovacia ceremónia naberá spád a vy odrazu neviete, kto vám pred chvíľkou podal ruku či zaželal príjemný, nikým a ničím nerušený deň.
Záchytný bod neexistuje, a preto pozornosť úpenlivo hľadajúca svetlo v rúšku tmy uteká na všetky svetové strany v snahe nájsť aspoň nepatrné množstvo informácií, ktoré by stáli za pár minútovú námahu spracovania, následného recyklovania a možného pochopenia. Veď príbeh dvanásťročného kemonomimiho, Ricuky, odvíjajúci sa od životnej straty a následného šoku z odhalenej minulosti svojho brata, ako aj od želania, aby sa postaral o jeho doživotného partnera, premieňa sa ďalším plynulým pokračovaním i s niekoľkokrát vloženým odbočením od hlavnej dejovej línie na bezduché blúdenie svetom na rozhraní fikcie a reality. Nikto si nie je istý tým, či počin vykonaný z náhleho poryvu vášnivo pulzujúcej škály emocionálneho rozpoloženia je, alebo nie je skutočným. Naskakujúce zimomriavky pri neustále prehrávanom boji s časom i smrťou cítite po celom tele, aj keď o ne sami neprejavujete veľký záujem. Blížiaca sa averzia voči nestabilite stúpa a následne klesá, búrka protestov voči nedostatkom pevného základu sa vyostruje a dielo nad vami potichu získava kontrolu i moc.
Psychológia postáv dávno neprezentuje bližšie a hlbšie divákovi priblíženú osobnosť práve uzretej postavy. Rieši konflikt sociálneho rázu s intímnym podtónom a navolené technické vykreslenie hrdinov i polohrdinov naberá črty japonskej fantastickej terminológie – naložila si na tanier primerané množstvo a z človeka spravila polotvora strácajúceho cudnosť zbavením sa istých vrchných zvieracích častí poukazujúcich na vyspelosť toho či oného charakteru. Realizmus strieda modernu, hranaté tvary sa mixujú s oblosťou a energická pieseň mysteriózne podfarbuje chladné vzdialené zasnívané pozadie uspávajúce vás sťa monotónna uspávanka.
Napriek tragikomickému spádu a mierne nedotiahnutému ukončeniu rozpísanej ságy o tom, prečo vlastne žiť a koho milovať, nie je Loveless ľahko stráviteľným oddychovým dielom, ktoré by dokázalo priviesť do bodu varu už len formou, akou sa vo svete prezentuje, prezentovalo a bude naďalej prezentovať. Človek musí vynaložiť obrovské úsilie, aby sa prehrýzol cez kovový povrch priam mrazivo pôsobiaceho neľudského prostredia veselo rozprávajúceho fiktívne fakty divákovi i publiku. Puntičkárske skúmanie jedným a tým istým smerom stráca efekt. Navolená stratégia neuniknutia žiadneho podstatného detailu sa musí zopakovať hneď niekoľkokrát – iba tak vám zaručí zbožňovaný úspech a vytúžený cieľ bez otázok viac-menej z osobnej sféry než z prostredia vám cudzieho. Zaujatosť sa strieda ruka v ruke so zbožňovaním, čo ponúka len jedno alternatívne riešenie: kto neuvidel, nezažil, nepocítil, nepochopí…
Japonský názov: LOVELESS
Anglický názov: Loveless
Počet epizód: 12 (TV séria)
Rok vydania v Japonsku: 2005
