Keď prišiel komplex Ghibli v roku 2006 s novou celovečernou snímkou, ktorá mala i po tentokrát obhájiť poprednú pozíciu japonského štúdia v rebríčku kvality, nikto si nedovolil predpokladať, že práve obyčajný tuctový divák prijme dlhoočakávané „Gedo Senki“ viac než len negatívne. Prchké reakcie, rovnako tak ako masívne námietky, o občasnej zaujatosti konzumenta nehovoriac, podnietili doma i v zahraničí zvýšenie plodných bulvárnych diskusií. Diskusií o tom, kde sa asi tak stala chyba a čo spôsobilo odvrhnutie vyššie uvedenej snímky istou časťou spoločnosti.
Otázky sa zodpovedali okamžite, bez sympatického obaľovania obsahu odpovedí. Dôvodom pre masívne spoločenské štrajky bolo meno filmového režiséra, ktorý si dovolil vypožičať sadu fiktívno-fantastických príbehov z pera americkej spisovateľky Ursuly K. Le Guin a svojským spôsobom ich priblížil v krátkom, ledva 116-minútovom kreslenom filme všetkým japonským fajnšmekrom. Goró Mijazaki, syn Hajaa Mijazakiho, bol odo dňa, kedy „Príbehy zo Zememoria“ zažili svoju kráľovskú premiéru, vystavený krutému obvineniu z plagiátorstva a z vedomého vykrádania tvorby vlastného otca. A to iba preto, že grafické spracovanie nielen samotných filmových animovaných protagonistov, ale aj okolitého prostredia i spôsob rozprávania mal a aj bude mať identické črty so samotným japonským mágom tohto tisícročia. Bez zaujatosti povedané – divákom sa znepáčila podobnosť rodinnej firmy, čo nemohlo ostať bez odozvy.
„Gedo Senki“, japonský animovaný projekt známy aj pod poslovenšteným názvom „Príbehy zo Zememoria“, je vlastne tvorbou, ktorá si svoj základ vybudovala na troch knižných príbehoch (A Wizard of Earthsea, The Farthest Shore, Tehanu), čím vlastne spojila, skresala a scelila tri rôzne dejové línie v jednu, čo je z pohľadu zarytého knižného fanúšika počinom barbarským. Práve týmto nečakaným experimentom docielil Goró Mijazaki to, že prítomnosť samotného rozprávača od prvopočiatku filmu až po jeho koniec spôsobí priblížením celej fantastickej problematiky jeden veľký chaos. Postavy známe z jednotlivých knižných častí sa tak dopracujú k spolupráci, vzájomne si vybudujú jednu špecifickú myšlienku a cez štruktúrovane vytvorený obsah odohrajú publiku divadelné predstavenie iba s jedným víťazným dejom. Na jednej strane nápad zatracovaný, pretože divák si neužil prítomnosť superfantastických hrdinov viac než dve hodiny a aj to bez podrobného psychologického rozboru, ktorý by prinútil okupovať sedadlá kinosály pokojne i pol dňa. Na strane druhej vysoko vyzdvihovaný experiment, ktorý práve laikovi (osoby bez informovanosti o tom, že niečo ako knižná predloha aj existuje) otvára dvere do sveta síce známeho (fantasy tu už bolo, fantasy tu aj bude…), no v niečom diametrálne úplne odlišnom.
Takmer každá kreslená snímka (produkovaná Japonskom) sa môže začať až štvorako zaujímavo. Buď sa siahne po osvedčenom klasickom začiatku a na filmové plátna sa prinesie niečo, čo pár krátkych minút každého obšťastňuje minulosťou všetkých prítomných postáv, alebo sa ocitnete priamo v strede diania, takže na dobu neurčitú spojazdníte šedú mozgovú kôru a začnete uvažovať nad tým, kto je kto a kde práve ste, či kam presne smerujete. V neposlednom rade sa kompletne celý dej začne od konca a vy v rámci retrospektívy odrazu neviete, čo je vlastne fikciou a čo iba monotónne prežívajúcou realitou. A nakoniec je tu inšpirácia antickou tragédiou z rúk gréckych dramatikov, takže emotívny príbeh sa môže pokojne začať napríklad i bezhlavou otcovraždou. Čo v konečnom dôsledku tvorí náš úvod k „Príbehom zo Zememoria“.
Kategorizovanie postáv akosi stráca na svojej dôležitosti. Postavy hlavné a postavy vedľajšie sa tým pádom úplne vytrácajú a do popredia sa nám prediera niečo, čo ešte nemá v narušenom kontexte delenia svoje meno. Zatiaľ sa to dá charakterizovať iba tým, že všetko to, čo má dve nohy, dve ruky a jednu hlavu a počas rozprávania pobudne na danom filmovom plátne viac ako polhodinu, je dôležitým článkom v kostre scenára. Práve tento schematizmus môžeme nájsť aj vo filme „Gedo Senki“, kde ťažké piliere drží pri živote päť postáv a niekoľko ľudských kulís.
Máme tu:
1. starého, rokmi ošľahaného čarodejníka Sparrowhawka, ktorý v priaznivých situáciách vytvára fiktívneho vodcu skupiny, avšak ďalej ako po prvú polovicu filmu sa jeho oslnivá osobnosť na poprednom vedúcom mieste neudrží. Nie, tento náhly pád nie je spôsobený nečakaným zvratom v priebehu deja, ide o naše chybné vnímanie kreslenej reality nútiacej diváka pri scéne, kde oný čarodejník zachráni unikajúceho princa Arrena, myslieť si, že práve na scénu vstúpil hlavný hrdina (rúcajúce sa ideály iba preto, že ide o staršieho pána?!).
2. mladého princa Arrena trpiaceho rozdvojenou osobnosťou, pocitom viny z vykonaného ohavného skutku a neustále vedúceho vnútorný boj so strachom, ktorý ho premôže v situáciách naozaj chúlostivých, takže opäť raz chybné začlenenie z našej strany si vyberie svoju krutú daň.
A tejto postave sa, bohužiaľ, venuje minimum pozornosti. Čo je viac-menej na škodu, pretože Goró Mijazaki tu odviedol nesmierny kus práce. Dokázal na tak krátkom časovom úseku vytvoriť prototyp charakteru s nesmierne krehkou ľudskou dušou lámajúcou sa na kúsky, aby sa tak mohla niekde v ďalekej budúcnosti sceliť a slangovo povedané: neohrabaným spôsobom nakopať záporáka do zadku! Nie každý sa môže pochváliť náklonnosťou draka zachraňujúceho vás z pazúrov smrti, ku ktorým ste sa dopracovali bezhlavým rozmýšľaním a heroizmom.
3. bylinkárku Tenar, dedinou odsúdenú k životu na samote, pretože si pod svoje ochranné krídla vzala dievča s pochybnou povesťou a svoje sympatie bez rozdielu pohlavia, rasy i vyznania prechováva ku každému tvorovi, ktorý sa rozhodne zaklopať na dvere jej príbytku. Dobrosrdečné žieňa si získa vaše srdcia prvým plachým úsmevom, ostrým jazykom a neuhasínajúcim temperamentom. Práve ona je hybným bodom optimistickej state o tom, že prirýchle zanevrenie na sny a okamžité vzdávanie sa nie sú činmi hrdinskými, ale zbabelým únikom pred realitou, ktorá so sebou okrem iného prináša aj všedné komplikácie a ľudské problémy. Takže vo veľkom a účinne neguje prekvitajúci pesimizmus nielen princa Arrena, ale aj svojej zverenkyne Therru.
4. dievčinu Therru. Mystického tvora s nádychom detskej hravosti, poznačeného krutým osudom, no i napriek tomu prekypujúceho láskou k životu, i keď sa nám od začiatku zdá, že jej tvrdohlavosť môže spôsobiť nechcené komplikácie. Takže po moment, kedy ju divácke oko náhodne neobjaví na vánkom rozčesávanom kopci v úlohe priveľmi zraniteľného dievčaťa, nie je postavou dvakrát obľúbenou. Zámer?
5. a Lorda Coba. Čudesného záporného hrdinu, ktorý po tentokrát nebude tvoriť japonskú výnimku rovnováhy medzi jin a jang, takže možnosť zmeny strany je na sto percent vylúčená, ak nie nemožná. A filozofický aspekt o nesmrteľnom živote, bez nutného využitia Kameňa mudrcov, tak naberá na sympatickosti s prvkami jemnej grotesky. Nikde nie je písaným pravidlom, aby strana temnej mágie pôsobila zastrašujúco. Prečo to potom nevyužiť?
A odrazu sa nám tu vynára malá otázka: kam zmizol dej?
„Gedo Senki“ je vo svojej podstate filmom, kde sa dejová línia postupne a pomaly stráca. Dalo by sa povedať, že sa prispôsobuje charakteristike postáv a následne s nimi splýva. I preto sa oveľa viac pozornosti venuje samotnej dynamike kreslených hercov a ich osudovosti, pretože jedine takto môžeme sledovať drobné vonkajšie i vnútorné osobné premeny i konflikty, ich vplyv na vývoj udalostí a využitie citovej rozmanitosti pre efektívne zavŕšenie putovania, ktoré sa začalo jednou starobylou fantastickou legendou. Tá naozaj stručne a pomocou malebných obrázkov, cez rozprávača, rozpráva príbeh o utopistickej predstave mierumilovného spolunažívania rasy ľudskej a dračej. Za jej zrútené ideály môže práve rozdielnosť názorov oboch strán. Tá bohužiaľ prerástla, ako inak, do krvavého boja a draci vymizli z povrchu zemského nadobro…
„Príbehy zo Zememoria“ boli na filmový trh uvedené dňa 29. júla roku 2006. Do tejto doby sa o ich sfilmovanie pokúšalo priveľa zručných autorov, no ani jeden z nich nedostal od spisovateľky vyššie uvedeného cyklu prívetivé požehnanie a návrh o odkúpenie autorských práv bol okamžite zamietnutý. Zmena postoja prišla v roku 2003, kedy Hajao Mijazaki vyhral zlatého Oscara za snímok „Cesta do fantázie (Spirited Away)“ a spoločnosť si mohla zanietene začať šepkať, že sa opäť máme na čo tešiť.
Avšak, Hajao Mijazaki sa s myšlienkou zanimovať niekoľkodielny cyklus fantasy poviedok od Ursuly K. Le Guin pohrával omnoho skôr. Bolo to v čase, kedy pracoval na Naušike, ktorá mu bohužiaľ zabrala pár rokov života. Po úspechu drobnej Čihiro sa tentoraz vrhol na adaptáciu knižnej predlohy o čarodejníckom učňovi Howlovi, a tak si milá Ursula musela počkať ešte pár rôčkov, kým sa vôbec vytvorilo miesto na plodnú realizáciu projektu s názvom „Gedo Senki“, nie však pod vedením ostrieľaného Hajaa, ale jeho syna, ktorý dal danej snímke nový rozmer.
Problém s podobnosťou postáv (princ Arren nie nadarmo pripomína nebojácneho bojovníka Ašitaku; Therru zmes energickej Naušiky a zdivočenej princeznej Mononoke atď.), priveľmi pomalá prvá polovica filmu v kontraste s dynamickým chaosom na samom konci, knižní hrdinovia až z troch častí, neucelenosť deja i absencia skvelého Mijazakiho rozprávačského štýlu tvoria hlavné body kritického i skeptického pohľadu viac než polovičnej väčšiny nadšencov Štúdia Ghibli a jeho japonského mága. Osobne si však myslím, že Goró Mijazaki zmajstroval film, ktorého základom sú práve postavy ako také a ich živá ľudská stránka. Čiže plastickosť, vierohodnosť, gradácia napätia i emócií a hlavne inovátorstvo. V dnešnom svete fantasy je priveľmi ťažké prísť s niečím, čo by vytrhlo diváka z monotónne šedého dňa, ponúklo mu relax s vysokou kvalitou a hlavne zaujalo.
„Gedo Senki“ je živelné, nespútané, rozprávkovo snové. Hoc neobsahuje kvalitu najvyššieho stupňa, na ktorú si nadšenec ghiblioviek potrpí, a teda niekoľkorazové pozretie nie je v tomto prípade povinnosťou, prináša niečo nové, fantasticky sladkasté a hlavne živé. V neposlednom rade je nutné uvedomiť si, že syn nie je vernou kópiou a ani umelým klonom zatiaľ nikým neporazeného slávneho otca, takže čas potrebný na objavenie vlastnej cesty filmovým priemyslom by mu nemal byť odopretý iba preto, že vzal svoj prvý projekt z iného kreatívneho konca.
Na záver hádam:
Trojminútový japonský trailer bol do japonského éteru vypustený v sobotu, 24. februára roku 2006, a o deň skôr (čiže v piatok, v deň svojho dokončenia) premietaný na plátna kín mimo domova. Práve v tom čase bol na pompéznej premiére prítomný i syn americkej spisovateľky, ktorý nadšenou ováciou vzdal poctu komplexu Ghibli, čo len potvrdzuje triezvy pohľad nezaujatej strany o tom, že Goró Mijazaki naozaj nesklamal.
Japonský názov: ゲド戦記
Anglický prepis: Gedo Senki
Anglický názov: Tales from Earthsea
Počet epizód: 1 (film)
Rok vydania v Japonsku: 2006
