Veky vekov sa traduje, že tá pravá rozprávka má nezabudnuteľne krásny koniec. Azda i preto sa doteraz nikto nepozastavil nad otázkou: čo by sa asi stalo, ak dobre známe „ a žili šťastne až do smrti“ náhle ustúpi realite. Popoluškine polnočné kúzlo by nepriviedlo Princa k dievčine, do ktorej sa na prvý pohľad zaľúbil. Odkiaľ sa berie istota, že Šípková Ruženka si naozaj želala ešte raz uzrieť slnkom zaliatu komnatu a bozk, ktorým bola zobudená, nevzišiel z čírej sebeckosti. Ako ďaleko dokáže zájsť slepá viera v dobro a kto vlastne môže za to, že i tá najkratšia rozprávka dokáže aspoň na malú chvíľku ožiť
… History is sometimes written by itself…
Všetko sa to začalo pred šiestimi rokmi, kedy smrť najznámejšieho rozprávača spôsobila jemné narušenie hranice medzi fikciou a realitou, čím povolila všetkým svojským bytostiam na dobu neurčitú napísať si svoju vlastnú rozprávku. A hoc sa od samotných rozprávok vyžaduje krásna princezná, milujúci princ, zlá macocha, oddaný služobník a viera vo vopred určený osud, barokové mestečko, ktoré sa ponúklo pre dej vášnivej hry, odmietlo predpísaný stereotyp. Od prvej chvíli vedelo, že tento príbeh nebude typicky rozprávkový, preto si živé mestečko vybralo do úlohy krehkého dievčaťa plného ideálov kačičku.
Poznáte to:
Kde bolo, tam bolo, niekde vo svete rozprávkovom, odohrala sa hrôzostrašná bitka. Princ, ktorý náhle vzplanul neutíchajúcou láskou k nádhernej Vrane, prebodol vlastné srdce a s úmyslom zachrániť koniec nedopísaného príbehu, roztrúsil ho do okolitého sveta.
Kde bolo, tam bolo, niekde medzi paralelne plynúcimi rôznorodými dimenziami umieral časom poznačený muž.
Kde bolo, tam bolo, v neveľkom jazierku pri jednom malom mestečku žila jedna malá kačička, Ahiru…
… “I have to keep the scars, to remember when I loved something more than life…”
Anime Princess Tutu vyšlo v roku 2002 ako projekt čisto náhodný, objednaný štúdiom Hal Film Maker, aby sa mohlo v priebehu času adaptovať do dvojdielnej mangy, ktorá sa, podobne ako jej animovaná podoba, nevyhla opätovnému prerobeniu. V súčasnosti sa počet epizód líši od počtu jednotlivých nanovo dorobených alebo doplnených vecí, a tak sa pokojne môže stať, že pri obsiahlejšom zháňaní informácií natrafíte na naozaj zvláštne vyzerajúce zhrnutie. Vtedy netreba prepadať stupňujúcej sa panike a s čo najväčším pokojom dočítať informatívny text do konca, aby sa vám mohlo potvrdiť, že najznámejšia a verejnosti dlho prístupná definitívna podoba tohto diela má naozaj 26 častí a na masmediálny trh bola uvedená presne pred dlhými pätnástimi rokmi.
Zaručene nemenný, a teda naoko konštantne pôsobiaci, je samotný dej, ktorý sa i po tentokrát začne akousi tragickou udalosťou. Niekde, lepšie povedané na mieste bližšie neurčenom, prebýva muž, rozprávkar, hybný činiteľ príbehov pre duše detské i dospelé. Muž s povolaním šľachetným, avšak bez morálnych zábran, čo bohužiaľ prináša postavám ním stvoreným patetické až absurdné dilemy, nie vždy sa končiace práve žiadaným šťastným rozprávkovým koncom. A práve tento priveľmi dobrosrdečný starček tu žije preto, aby písal.
Možno to bol práve jeden z jeho príbehov, s ktorým sa nikto nikdy nemaznal pre jeho bolestný obsah, alebo samotná spravodlivosť žiadajúca končene svoju daň za mrhanie všetkým tým dobrom, čo mu bola ochotná poskytnúť ako prejav vďačnosti za to, že vôbec existuje, či sám ironický podtón osudu, no muž s menom Drosselmeyer náhle umiera.
Človek by čakal, že práve táto smrť archaického hrdinu prinesie to dobre známe rozprávkové rozuzlenie a náhle objasnenie dejovej línie toho, čo by nás teoreticky mohlo v najbližšej dobe čakať. I tu platí, nepodceňuj neutrálneho protivníka so sklonmi pre antickú tragédiu a schéma, ktorá bohužiaľ vždy fungovala vo svete fantastična: tragická postava s tragickou minulosťou i určitou tragickou staťou svojho života nájde v jeho druhej etape šťastie – efektívne sa to dalo aplikovať pri Luskáčikovi, Snehulienka tento schematický fenomén iba bravúrne potvrdila a malá Morská víla zase mierne poopravila-, bohužiaľ, práve tu, medzi vodami japonského animovaného priemyslu, akosi neexituje.
Ak už raz postava trpí, môžete si byť istí, že ostane trpieť až dokonca, a to spôsobom až priveľmi emotívnym, pohlcujúcim všetky vaše zmysly, ktoré vyburcuje na maximum prvou, ale aj poslednou sekundou celej hry. Je jedno, či zidealizované osadenstvo drámy nenávidíte, alebo nadovšetko milujete, svetlé chvíľky prežívania sú len pomalou, vášnivou, až melancholicky mrazivou predohrou. Vyvrcholenie príde nečakane. A o to viac je cennejšie. Cennejšie v tom, že Princess Tutu je samo o sebe jednou veľkou rozprávkovou záhadou.
Japonského konzumenta, lepšie povedané osobu s diagnostikou japanofil gurmánskeho pôvodu, možno zarmúti, že prvá polovica tohto anime sa nesie v duchu pomalého rozohrávania. Dynamika, interakcia vnútorných monológov a pýrivých dialógov, rovnako tak, ako statické prostredie, neustále ten istý detailný prvok sprevádzajúci začiatok takmer každej jednej časti, končiac hudbou – smutnou, miestami živelnou, špecifickou pre jedinečnosť postavy – nie je práve idylickým začiatkom niečoho, čo má 26 častí a svojou dĺžkou tak zoberie dva dni zo života akéhokoľvek diváka. Má však svoj dôvod. Ten zámerne pramení zo širokého priestoru, vyčleneného práve pre kreslených hercov, na ktorých je zarážajúce najmä to, že svoj vopred stanovený a neoblomne nemenný osud prijali.
Ahiru, Mjúto, Fakia, Rú, Ógarasu, postavy vedľajšie, ale aj tie osudové, ba dokonca i samotný rozprávkar Drosselmeyer s prekvapivou a pre diváka atypickou poslušnosťou prežívajú dej vystavaný na kontrastných ľudských konfliktoch, ktoré vyvierajú práve z bežných, pre nás úplne normálnych situácii. Avšak tu sú vopred dané, niekým stanovené. Nikto sa nezamýšľa nad tým, či dané konanie je alebo nie je v rozpore s morálnym presvedčením nezávislého ľudského jedinca. Neprotestuje sa voči monotónne prežitému dňu, ani sa nikto z nich nesnaží zmeniť každovečerný pesimistický schematizmus. Pocity, hoci i tie vášnivé, vyjadria s perfekcionizmom, do bodky a do písmena, akoby ich hnala vpred niečia sila, ktorá nepozná ľudskú mylnosť, jedinečnosť a premenlivosť. Nedovolí dýchať, žiť, umierať ani milovať.
Všetko má svoj scenár, miesto, mimiku, osudovosť. A i napriek tomu sa takmer nič nejaví vyumelkovane alebo cudzo. Jednoducho vám to zapadne do fiktívneho kontextu a vy iba prežívate. Emóciu za emóciou, sklamanie za sklamaním, smútok za smútkom, šťastie za šťastím, presne tak, ako kreslené postavy hrajúce vám hru prameniacu práve z podkladu starej, dobrej, rokmi nezničenej klasiky. Princess Tutu je totiž rozprávka o rozprávke, tichá interpretácia baletného predstavenia Labutieho jazera a hlavne ľudský príbeh o hľadaní šťastia, aj napriek tomu, že pri jeho objavení nájdete smrť.
… Absolute Chaos for a soul so close…
Povráva sa, že anime Princess Tutu svojou štruktúrou predstavuje divadelnú hru v dvoch dejstvách. Napriek tomu, že obe majú rovnaký počet epizód a svojím členením sú takmer identicky zhodné, je samotná vonkajšia kostra delenia mierne komplikovaná. Badateľné je to nielen v obsahu dejstva prvého „Kapitel des Eies“ s počtom 13 častí, kde sa divák môže po prvýkrát v histórii stretnúť so zjavom absolútnej pasivity každého jedného kresleného herca, či na snovosti do popredia pretláčajúcej práve tú dobre známu rozprávkovosť, aby sa tak vaša pozornosť mohla uberať smerom nadiktovaným, nie však násilne nanúteným. Dejstvo druhé je rozdelené do dvoch častí „Kapitel des Junges“ a „Kapitel des Küken“, ktoré zvýšia množstvo dostupných epizód na úctyhodných 26 častí po 15 minút, čo spôsobí gradáciu samotného deja, ponúkne postavám priestor pre osobnú premenu i sebarealizáciu a divákovi dovolí popustiť uzdu svojej fantázie kamsi za horizont všedných hraníc, pretože o tom Princess Tutu vlastne je…
Japonský názov: プリンセスチュチュ
Anglický prepis: Purinsesu Chuchu
Anglický názov: Princess Tutu
Počet epizód: 38 (TV séria)
Rok vydania v Japonsku: 2002 – 2003
