Aj keď ide o anime staršieho dáta, skrýva v sebe kvality o ktorých by mohli niektoré moderné adaptácie len snívať. Dostal som príležitosť si po niekoľkých rokoch pozrieť všetky epizódy znova a bol by hriech nenapísať pre tento titul recenziu.
Hlavní protagonisti sú z odlišného sveta a predsa ich dohromady spojil osud. Pretože práve osud riadi naše životy. Aspoň tak by som mohol zhrnúť úvod do príbehu. Keíči Morisato je večný smoliar. Aj keď je plný energie, má dobré srdce a snaží sa zmýšľať pozitívne, zvyčajne sa stretáva s neúspechom. Toto prehnané nešťastie si všimne božská agentúra. Ide o akúsi nebeskú inštitúciu pomáhajúcu ľudom, ktorým osud veľmi nepraje. V nej pracuje aj Belldandy, bohyňa prvej triedy s neobmedzenou silou, ktorá má za úlohu Keíčimu splniť jedno želanie. Aj keď jeho prvé myšlienky vedú k peniazom, po rozhovore s Belldandy si uvedomí, že tie nenaplnia osamelosť v duši a vysloví želanie, ktoré by čakal asi málokto. Chce totižto, aby bohyňa ako ona zostala s ním navždy.
Na prvý pohľad sa môže dané želanie zdať nezmyselné, ale čím viac nad tým uvažujem, tak tým viac si uvedomujem, že by som možno v podobnej situácii reagoval rovnako. Hlavne, ak by sa predo mnou zjavil niekto ako Belldandy, ktorá nadobúda črty krásnej, milej a dobrosrdečnej osoby a nechce nič viac, len vyčarovať na vašej tvári úsmev a radosť. Zo začiatku má až veľmi blízko k Mary Sue, kedy ju autor robí priam dokonalou bytosťou a nedokáže ju takmer nič rozhodiť. Keďže o živote na Zemi nevie nič, nastupuje množstvo humorných scénok, kde postupne spoznáva návyky, tradície a učí sa, ako svet funguje. Navyše je veľmi bystrá i keď extrémne naivná. Ako príbeh pokračuje, okrem lásky spoznáva nové pocity akým je napríklad žiarlivosť, o ktorej doteraz nič nevedela. Táto postupná premena na bežného človeka je zaujímavá, ale možno príbehu trochu uškodila.
Keíči je trdlo od začiatku až po koniec. Aj keď postupne začnú prejavovať svoje vzájomne city, má problém s akýmkoľvek fyzickým kontaktom, či povedať nahlas jednoduché: „Ľúbim ťa“. Na jednej strane je pochopiteľné, že nechce veci uponáhľať, ale na druhej strane sa snaží byť neutrálny aj v momentoch, kedy by mal povedať rázne nie každej žene, ktorá sa na neho nalepí či už úmyselne alebo neúmyselne. Predpokladám, že ide o zámer, aby bolo dostupných viac humorných scén, ale občas to už hraničí s neprirodzeným správaním človeka, ktorý je bezhlavo do niekoho zaľúbený.
Ak by som mal definovať žáner, jedná sa o fantasy komédiu so štipkou akcie. Prekvapivo fantasy prvok je spracovaný veľmi dobre. Ohľadom ostatných mám určité výhrady. Na začiatku prevláda humor, ktorý je miestami dobrý a miestami veľmi nie. Postupne sa humor mierne vytráca a viac času je venovaný akčným, prípadne emočným scénam. Aj keď celkový dojem zo skladby príbehu sa postupne lepší, obidve série majú akýsi problém s časom, ktorý venujú jednotlivým žánrovým prvkom. Keďže mangu som nečítal, netuším ako bol príbeh poskladaný v knižnej predlohe, avšak prvá séria trpí neuveriteľne rýchlou zmenou žánrov počas jedného aktu. Napríklad, často je v jednej scénke akcia aj humor, aj emócie. Každej časti je venované tak málo času, že to nezanecháva žiadny efekt na diváka. Druhá séria tento problém napravuje a jednotlivým žánrovým typom venuje takmer celú epizódu, kde jedna epizóda je akčnejšia, druhá zameraná na emócie, vďaka čomu sa človek môže viac vcítiť do daného momentu. Len akosi toho humoru je tam už pomenej.
Jediný aspekt, ktorý v rámci ponúknutého príbehu nedáva žiadny zmysel je fakt, že sa Keíči identitu Belldandy snaží stále zakrývať aj po tom, čo polovica mesta bola už niekoľko krát zničená, alebo ju mnoho ľudí videlo využívať rôzne kúzla, alebo sa okolo nej a miesta, kde žijú dialo mnoho nevysvetliteľných javov. Je možné, že v mange je tento problém adresovaný, ale v anime ani raz nie je povedané, či pamäť ľudí bola vymazaná po každom incidente i keď tomu nič nenasvedčuje. Je teda divné, keď vedľajšie postavy aj na konci druhej série sú stále prekvapené z toho, že vidia niečo nadprirodzené.
Veľkým pozitívom je absencia bežných klišé akými sú ľúbostný trojuholník či cundere charakter. Na výrobu humorných scén autor využil iné, v tej dobe populárne klišé, ktoré ja osobne nazývam „Full House“ (v preklade: plný dom). Na začiatku sú dvaja protagonisti, ktorí si nájdu svoje hniezdočko lásky, avšak nezostanú dlho sami. K nim sa z nenazdajky nasťahujú postupne ďalší príbuzní, či rodinní príslušníci a tak o humorné scény typu „prichytení pri čine“ nie je núdza. Našťastie toto klišé mi až tak neprekáža, lebo chápem, že by veľmi rýchlo došli nápady, keby v príbehu nebola častá interakcia s vedľajšími postavami.
A keď už sa bavíme o vedľajších postavách, predstavme si zvyšné osadenstvo. Ako prvá sa k ľúbostnému páriku prisťahuje Urd, staršia nevlastná sestra Belldandy. Ide asi o jedinú postavu, ktorá má vcelku normálne správanie a vystupovanie odhliadnuc na to, že je tiež bohyňa. Je cieľavedomá a veľmi tvrdohlavá. Často porušuje zákony dané nebeskou inštitúciou, ale aj tie pozemské, len aby dosiahla cieľ, ktorý si stanovila i keď zvyčajne vie, kedy má prestať. Jej charakter je v niektorých momentoch omnoho lepšie zapracovaný ako pri Belldandy. Snaží sa zamilovanú dvojicu ešte viac zblížiť i keď používa na to dosť divné metódy. Čo je presný opak toho, o čo sa snaží Skuld, mladšia sestra Belldandy. Tá je natoľko fixovaná na svoju sestru, že často nedovolí Keíčimu sa k Belldandy ani priblížiť. Má klasický sesterský komplex a snaží sa každému dokázať, že je dospelá, čo ma často za následok práve opačný efekt. Na moje samotné prekvapenie má Skuld v príbehu vlastný vývoj a postupne dospeje do štádia, kedy sa jej myšlienkové pochody mierne upravia. Aj vďaka niektorým udalostiam prestáva byť sebecká a začína viac chápať potreby druhých. Jej silnou stránkou už tak v útlom veku je fanatizmus k robotom a strojom všeobecne. Každý pozemský prístroj dokáže opraviť, vylepšiť alebo dokonca aj prerobiť. A vždy to robí s obrovským nadšením aj keď sa jedná o zariadenie, ktoré má zničiť celú planétu.
Ostatné vedľajšie postavy sú skôr len do počtu a zvyčajne slúžia ako komické odľahčenie a to aj v prípade antagonistov. Marller je démon prvej triedy, ktorý sa snaží Belldandy a ostatné bohyne vyštvať zo zeme, avšak každé jej úsilie konči humorne, takže človek ani nemá pocit, žeby sa jednalo o nejakého vážneho protivníka. A to platí aj pre Hildu, ktorá sa objaví v druhej sérii a konečne sa zdá, že príbehom výrazne zamieša, čo napovedá aj zvýšené množstvo akčných scén. Nakoniec je ale tiež len akási komická postava, ktorá je síce v páchaní zla viac precíznejšia a vyžaruje z nej aj tá démonickosť, má však trochu odlišný cieľ ako Marller.
Vecou, ktorá výrazne vyniká je hudba. Hlavne openingy, ktoré výborne sedia pre obidve série. Autorkou väčšiny skladieb je Joko Išida, ktorá vytvorila vhodné a výstižné melódie. Rád som si ich vypočul pri každej epizóde a nemal som potrebu ich preskakovať.
Ak si mám osobne vybrať, tak viac sa mi páčila prvá séria, kde nevedomosť bohýň o fungovaní ľudského sveta vytváralo množstvo nenanútených a dobre zvolených humorných scén. Škoda len toho občasne rýchleho sledu udalostí, ktorý kazil celkový dojem. Predpokladám, že to bolo v dôsledku väčšieho počtu zväzkov mangy, ktoré potrebovali pre prvú sériu spracovať. Druha séria skončila niekde za polovicou mangy, ktorá bola ukončená až v roku 2014. Medzitým bolo vydaných niekoľko ďalších epizód v podobe TV špeciálov a OVA, avšak je otázne, či sa niekedy dočkáme tretej série, ktorá by príbeh decentne zavŕšila. Asi to zostane len mojím zbožným prianím.
Prvá séria:
Japonský názov: ああっ女神さまっ
Anglický prepis: Aa! Megami-sama!
Anglický názov: Ah! My Goddess
Počet epizód: 24 (TV séria)
Rok vydania v Japonsku: 2005
