Pôvodná Ocarina of Time na Nintendo 64 bola prelomovou hrou v tejto sérii, pretože ako prvá využívala 3D grafiku. Vyslúžila si tak aj prívlastky ako najlepšia Zelda hra (samozrejme okrem 3D tam bola zásluha aj iných prvkov ako je príbeh a podobne).
V Ocarina of Time hráme za mladého Linka, chlapca z Kokiri lesa, ktorý sa musí vydať zachrániť krajinu Hyrule pred Kráľom všetkého zla, Ganondorfom. Pomáha mu pri tom víla Navi (známejšia skôr ako „Hey, listen!“) a neskôr aj jeho verná kobylka Epona. Jeho hlavným nástrojom okrem meča a štítu v boji bude aj hudobný nástroj, od ktorého bol odvodený názov celej hry – okarína. Pomocou tohto starodávneho dychového nástroja sa bude Link vedieť teleportovať z miesta na miesto, odhaľovať rôzne tajomstvá krajiny a dokonca aj cestovať v čase!
Hra je rozdelená na dve veľké časti – lepšie povedané – na dve časové osi, kde hráte za mladého chlapca a za dospelého mladíka. Presne tak, Link vám počas hry vyrastie! Začínate pochopiteľne s malým Linkom, ktorý má obmedzené možnosti a spolieha sa predovšetkým na svoj Kokiri meč a schopnosť riešiť puzzle, ktorých je v hre mimochodom neúrekom. V určitom dejovom zlome sa z vás stáva dospelý Link, ale nemusíte smútiť. Ak ste si hru ako dieťa dostatočne neužili, alebo ste nedokončili všetky vedľajšie úlohy, môžete sa vrátiť späť v čase takmer kedykoľvek.
Bola to moja prvá Zelda hra a musím povedať, na začiatku ma vedela dobre vynervovať. Zrovna dvakrát vás za ručičku nevedie, čo je zase super, ale niekedy fakt netušíte čo robiť, alebo kam ísť. Týka sa to hlavne hráčov, ktorí so sériou nemajú skúsenosti. Keď už odhalíte nejakú tú logiku a tušíte kam by hra mala nasledovať, začne vás to o niečo viac baviť. Nejaké tie nápovedy však naozaj existujú a to cez „Sheikah stone“, tieto duté kamene budú veľmi nadšené keď vám chcú niečo ukázať – lepšie povedané to niečo je budúcnosť. Vďaka tomu možno vyriešite tú skladačku, na ktorej ste sa zasekli, alebo zistíte, kam máte ísť.
Vďaka tomu sa hrateľný čas môže dosť líšiť, od 20 hodín až po 40 a viac, podľa toho, koľkokrát sa zaseknete, ako ste šikovní a samozrejme, záleží aj od toho, koľko vedľajších úloh sa rozhodnete splniť. Po skončení hry sa vám navyše odomkne master quest. Hru si tak môžete zahrať ešte raz, ale v ťažšej verzii. Ťažšia verzia ale nie je myslená len ako ťažší súperi, ale aj každý dungeon bol kompletne prerobený tak, aby sa vám jeho vylúštenie nepodarilo tak jednoducho. Zaujímavé je, že síce v originálnej verzii tak nebolo, ale 3DS master quest je navyše zrkadlovo otočený oproti pôvodnej hre.
Čo sa týka herných mechaník, jedná sa o klasické dobrodružné RPG. Máte tak k dispozícii set zbraní, medzi ktorými sa dá vyberať, tri tuniky pre dospelého Linka, ktoré majú svoju úlohu a (nielen) magické predmety. Kľúčová je samozrejme okarína. Tá sa musí vždy hrať ručne, aj keď pôvodne tvorcovia uvažovali aj nad automatickou možnosťou. Osobne som za tú ručnú verziu, aj keď niekedy musím v hlave bádať melódiu. Nemusíte sa ale ľakať, ak si neviete spomenúť, máte k dispozícii aj noty. Novinkou oproti originálnej hre sú aj motion controls – ovládanie pohybom. Pohybové ovládanie sa dá využiť predovšetkým pri strieľaní z luku. Niekto si toto môže pochvaľovať a sú aj ľudia, ktorí to z duše nenávidia, takže si to treba osobne vyskúšať.
Na hráčov, ktorí sú zvyknutí na novodobejšie hry, tu môže navyše čakať jedno nemilé prekvapenie. Ukladanie v hre nie je úplne najpriateľskejšie. A čo tým myslím? Presne to, že ak zrazu musíte uložiť a prerušiť hru a ste v polke dungeonu, po opätovnom zapnutí sa objavíte znovu na začiatku. To vie vytočiť naozaj nejedného človeka. Okrem „nemoderného“ ukladania pre uľahčenie, je tu ešte jeden pozostatok zo staršej doby – hra sa vám môže zdať prázdna. Nintendo64, ktoré vyšlo v roku 1996, nemalo príliš veľké kapacity a grafické možnosti. Je teda pochopiteľné, že tu nenájdeme veľké množstvo detailov ako sú rastlinky, zvieratá a už vôbec nie veľa ľudí. 3DS verzia sa snažila niečo vylepšiť, ale zameriavala sa predovšetkým na nové dizajny budov a postáv ako pridávanie extra prvkov.
Tá istá scéna z N64 vs. 3DS.
Ako je vidieť z obrázku, hra je naozaj pekne prerobená, vytkla by som len zvláštnu, pre mňa dosť strašidelnú vílu (viz. 2. obrázok v recenzii), ktorá má naozaj neprimerane výrazné líčenie a k tomu (prečo???) veľmi nútený smiech ala Cruella de Vil. Na dobrú vílu to teda príliš dobre nehrá. Ako dospelý hráč som si navyše všimla viacero drobností, ktoré vám nenechajú hlavu chladnú. Kto hral Zeldu ako dieťa v 90.-tych rokoch, možno si to neuvedomil a všeobecne je hra určená pre deti, je tu však mnoho temných detailov. Ak by mal Link naozaj vlastné vedomie v hre, nečudovala by som sa mu, keby sa nervovo zrútil. Malé dieťa, vydané napospas osudu zachraňujúce kráľovstvo, samozrejme sa to nezaobíde bez smutných momentov (detským očiam skrytým).
A už sa konečne blížime ku koncu recenzie a mne ostáva spomenúť len posledný bod, bez ktorého by to nešlo. A tým je samozrejme hudba. Tvorcovia hry sa podľa ich slov snažili navrhnúť všetku hudbu tak, aby sa vám neobohrala a nezačala postupne brnkať na nervy. Z toho by si mohlo mnoho iných vývojárov brať príklad. Určite sa im to podarilo, ja sama len nie som fanúšikom hudby pre Hyrule Field. Práve tam sa vraj najviac snažili, keďže je to asi najčastejšie navštevovaný areál, hudbu tam ale príliš nemusím. Nikdy som nebola fanúšik plechových dychových nástrojov, možno v tom je problém. Stále mám ale hudbu z Ocarina of Time veľmi rada a určite patrí k jedným z tých nadpriemerných.
Výsledok je teda jasný: Kto hral N64 verziu, toho zrazila na zem dávka nostalgie a nedovolila sa mu postaviť späť na nohy. Tým, ktorí hrali Ocarina of Time prvýkrát, alebo sú nebodaj úplnými nováčikmi v sérii ako ja, táto hra predstavuje výzvu v dobrom slova zmysle. Ak preferujete ľahké oddychové hry, kde to ide samo, nie som si úplne istá, či je toto vyvolený titul, určite ale ponúka mnoho hodín kvalitného dobrodružstva.
