V roku 2005 natočil japonský režisér a scenárista, Takaši Šimizu, celkom úspešný celovečerný snímok „Rinne“ (Reincarnation). Bol to film nepriamo nadväzujúci na sériu klasických j-hororov, ktoré sú známe tým, že svoj koncept budujú nielen na hororovej fikcii čerpajúcej námety prevažne z ázijskej mytológie, ale obsahujú dokonca unikátne až bizarné témy inšpirujúce sa štruktúrou takzvaného psychologického hororu. Vysoká koncentrácia japonského folklóru a jeho nadprirodzených bytostí sa stáva všedným, niekedy otrepaným prvkom v tvorbe akéhokoľvek filmového režiséra z krajiny vychádzajúceho slnka, ktorý pred dávnymi vekmi nechtiac zakotvil v hororových sférach filmového priemyslu. Kým Kruh priniesol psychopatickú kazetu, Zmeškaný hovor apatiou zaváňajúcu otravnú melódiu a Nenávisť ľahko odetú, sympaticky rozkúskovanú a takmer mŕtvu manželku, siahlo Prevtelenie po abstraktom, nie však zaujímavom, pohľade na odvekú problematiku reinkarnácie. Aj vy sa pýtate, čo s tým?
Bolo to presne pred 35-timi rokmi, kedy sa v jednom neznámom hoteli odohrala malá rodinná tragédia. Otec dvoch detí, uznávaný vysokoškolský profesor a milujúci manžel, sa z minúty na minútu rozhodol výsledky svojho niekoľkoročného bádania podložiť hmatateľným dôkazom. Aby jeho nápad nevyšiel nazmar, proces umierania náhodne vytipovaných obetí si jednoducho zdokumentoval. Nebolo by na tom nič zvláštne, nebyť toho, že sa táto ľudská dráma nestane nosnou inšpiráciou pri písaní jedného hororového scenáru. Práve táto iniciatíva nechtiac oživuje rad nevysvetliteľných náhod, nečkaných úmrtí, nočných môr a samotnú spravodlivosť, ktorá si naozaj skvostným spôsobom príde pre svoju odplatu.
Zistenie, že ste sa pred chvíľkou prelúskali jadrom celého filmu, vyčaruje na tvári sympatický úsmev. Odrazu totiž viete, kam sa daná snímka bude uberať, čo na vás čaká za rohom, aké efekty pomaly vygradujú príbeh, ktorý sa (ako inak) odvíja v dvoch dejových rovinách, i to, že koniec nemusí priniesť očakávaný zvrat. Hoc vlasy stoja dupkom, zrýchlil sa dych a pot pomaly kropí čelo, viete, že sa pozeráte na jednu z nespočetného množstva hororových snímok, ktorými je japonská kinematografia bohužiaľ svetovo známa. Preto ani v tomto prípade neočakávajte zázraky.
O genialite japonského režiséra, Takašiho Šhimiza, niet pochýb. Apatia voči japonskej tvorbe sa však skrýva v jednoliatej monotónnosti, ktorú jeho práce prinášajú. Schéma: úvod pozostávajúci z hľadania možnej príčiny; jadro zostavené zo spleti spomienok; zápletka prelínajúca skutočnosť s fikciou; rozuzlenie balansujúce na hranách mravného ponaučenia a záver negujúci úsudky, ku ktorým sa malo dospieť od začiatku, strácajú na svojej atraktivite, ak sa po nich siahne X-tý krát. Pozerať sa na malé dievčatko skrývajúce sa niekde medzi kamenným múrom a koľajnicami je únavné. Podobnú scénu sme mohli vidieť i v snímke Nenávisť, akurát v objemnejšom množstve a v opačnom garde. Nehovoriac o tom, že kým je mŕtva dcéra nášho psychicky narušeného univerzitného profesora oblečená do rozkošných šiat a bez stôp po násilnej smrti, Tóšio sa rozhodol stať prízrakom, čo v konečnom dôsledku podčiarkuje i jeho zvláštne snový zjav. No i tak sú oba prvky identické. A to nielen v spôsobe, akým vstupujú do deja, menia ho a nerušene udávajú jeho smer. Nájsť drobné detské prízraky bažiace po pomste aktéra ich smrti v starom prachom zapadnutom šatníku, vo vlastnom byte, v práci či pri romantickej večeri, oberá film o hororový pôvab a vás o poriadnu dávku strachu.
Bohužiaľ, ani scenár neprekvitá originalitou, a to sa povráva, že film Prevtelenie bol vo veľkom inšpirovaný snímkou „The Shining“ z roku 1980, ktorú v tom čase natočil Stanley Kubric. Nakoniec, koľko sympatií si vie získať nežné pohlavie v hlavnej úlohe, ktoré v každom jednom alternatívnom konci nečakane umiera? Čo všetko prinesie retrospektívny pohľad na rodinný masaker, následné oživenie spomienok zosnulých, návšteva miesta, kde k tragédii došlo a opäť dôjde? Túžba prinavrátiť mŕtvym pokoj tak, že o ich pomalej a bolestnej smrti natočíme autentický film s hororovým nádychom?
Na druhej strane, tajomná atmosféra a nádych ázijskej exotiky diváka nielen pohltí, ale prinúti ho i báť sa. Čím viac sa príbeh rozvíja, tým častejšie sa pristihnete, ako kŕčovito zvierate okraj kresla a lapáte po dychu. A to i napriek tomu, že vyššie uvedené negatíva udeľujú „Prevteleniu“ označenie podpriemernej hororovej snímky, po ktorej sa oplatí siahnuť iba v tom prípade, ak televízne stanice i po tentokrát hlásajú obdobie kreatívneho sucha.
