Owari no Seraph je jedno z tých anime, ku ktorým som sa dostala cez hudbu, konkrétne cez LeeandLie, ktorá spieva anglické covery japonských piesní prevažne z anime a kompilácie hudby od Hirojukiho Sawana, ktoré sa ukázali ako perfektní pracovní partneri. „Owari no Serafu“ sa zaoberá pomerne obľúbenou témou upírov a mne ostávalo zistiť, ako si táto adaptácia mangy od Jamata Jamamota (kresba) a Takaja Kagamiho (príbeh) poradila so spracovaním, čo je súčasný problém mnohých novších adaptácií ako je napríklad aj Tokyo Ghoul.
Jedného dňa vo svete vypukne epidémia neznámeho vírusu. Ten infikuje a zabije každého človeka staršieho ako 13 rokov. Počas tejto apokalypsy sa na svetlo sveta dostanú upíri, ktorí si zostávajúce ľudstvo zotročia. Medzi ľudský dobytok sa dostane aj Hjakuja Júičiró s ostatnými deťmi z detského domova, medzi ktorými je aj jeho najlepší priateľ Mikaela (Mika). Poháňaný nenávisťou, Júičiró dúfa, že jedného dňa sa mu s jeho rodinou pozostávajúcou z ostatných detí podarí ujsť.
Prvá epizóda sľubuje slušnú zábavu. Upírske podzemné mesto je veľmi pekne spracované dodáva deju ten potrebný šmrnc, akúsi nostalgiu strateného ľudského života. Povedala by som, že farbami a štýlom mierne pripomína mesto Lukuss, taktiež podzemné mesto z anime Texhnolyze. To je však len prvá epizóda, hneď po nej sa vydáme už do zničeného post-apokalyptického sveta, ktoré z nejakého dôvodu ovládajú monštrá „Apokalyptickí jazdci“ (Horsemen of John) a samozrejme tu je stále hrozba upírov. No a k prekvapeniu, ľudstvo predsa len prežilo. Síce je ľudí len málo, k prekvapeniu prežili aj dospelí. Ako a prečo vlastne prežili, keď mali prežiť len deti nevieme a netuším, či sa to dá dozvedieť v mange. Samozrejme, že bez dospelých by deti nemali čo robiť, buď by ich zlikvidovali jazdci alebo upíri a to by bol koniec celej mangy/anime. Nevysvetlené fakty sú kameňom úrazu u mnohých súčasných adaptácií a táto sa jej nevyhla. To ale nie je jediné sklamanie (aspoň pre mňa), pretože v druhej epizóde sa z upírskeho anime zrazu stane B-čkové školské anime s klasickým klišé hrdinom bez priateľov a školskými záhadami. Našťastie sa v škole odohráva len časť deja.
Vizuálne je anime krásne spracované, hlavne čo sa týka pozadí. Tie sú tvorené malebným štýlom s mnohými detailmi. Postavy už tak detailné nie sú a majú odlišný štýl spracovania, takže tieto dva prvky do seba úplne nezapadajú a bijú do očí. Animátorom sa očividne nechcelo piplať s detailnými pohyblivými objektami, keďže postavy nie sú jediným problémom. Samotné súboje, ktorých v anime je viac až ku koncu, sú statické. A to doslova. Postavy sa nehýbu a využíva sa tu efekt dynamických čiar naznačujúcich pohyb a pohyb kamery. Takže sa zanimuje len „rozbeh“ postavy, následný stret a potom hurá prenechajme to štyrom snímkam a pár efektom, aby sa nepovedalo. Je to naozaj škoda, že sa s tým viac nevyhrali, mali by si zobrať príklad z iných šónen anime, kde sa to dobrými súbojmi len hemží. A keď už som pri tej animácii, pomerne zaujímavý je aj fakt, že všetky vedľajšie postavy sa na seba veľmi podobajú. Tri odtiene hnedej farby, krátke alebo stredne dlhé vlasy a podobné štýly účesov, podobný vek a celkový vzhľad. Párkrát ma to zmiatlo tak, že som si nebola istá či je to iná postava, alebo tá čo sa už objavila predtým. Hlavná vec, že hlavné postavy majú fialové, ružové, čierne, blond a neviem aké vlasy, ale u ostatných to nevedia ani trošku pozmeniť.
Rovnakým vzhľadom sa nevyhli ani radoví upíri. Tí sa asi tiež rozmnožujú s tvárou na kopírke. Výnimkou sú len aristokrati. Tu je aj zvláštnosťou to, že všetci upíri majú červené oči bez rozdielu. Teda až na ďalšieho hlavného hrdinu, ktorý ich má modré. A znova bez dôvodu, proste len preto, aby vynikol a ukázal „som iný, lebo som hlavná postava“. Mená upírov sú inšpirované našou realitou, a tak nájdeme upírku s menom Tepes alebo zvodného aristokrata Bathoryho. Ferid Bathory je klasický záhadný, mierne hravý a vábivý muž podtrhujúci dnešný trend príťažlivých upírov. Čo je na tomto upírovi však naozaj príťažlivé je jeho hlas. Mika-Mika-Mi-Mika~ v podaní môjho obľúbeného seijú Sakuraia Takahira, ktorého hlas vám môže byť známy aj ako Griffith z Berserk filmov, Suzaku Kururugi z Code Geass, Strife Cloud z Final Fantasy VII, Sasori z Naruta a mnoho iných známych postáv, lezie pod kožu.
Čo sa týka názvu, Owari no Seraph, alebo anglicky Seraph of the End vlastne naznačuje niečo o anjelskej bytosti Serafovi. A síce naozaj tam niečo je, vieme že to má spojitosť aj so samotnou apokalypsou, ale i s hlavnými postavami, nič sa nedozvieme. Anime je rozdelené na dve série po 12 epizód a to mu rozhodne neprospelo. Tá prvá má takmer nulovú výpovednú hodnotu čo sa tohto smeru týka. Samozrejme ku koncu máme „vyvrcholenie“ v podobe súboja, ten ale končí už v predposlednej epizóde a potom zase to klasické klišé – sme stratení bez nádeje, nemáme informácie o tom, čo sa vlastne stalo a hlavný hrdina je tak trochu mimo niekoľko dní. A ta-dá! Ak chcete vedieť viac, tu máte druhú sériu, táto je hotová!
Všeobecne mám z anime zmiešané pocity. Kým som si veľmi priala, aby bolo fakt dobré, s každou ďalšou epizódou som bola menej nadšená. Daisuke Tokudo si ako režisér zobral príliš veľké sústo. Anime odzrkadľuje jeho minimálne skúsenosti s režisérskou stoličkou a ukazuje sa, aký veľký zelenáč v tomto prípade bol. Dúfam, že si odniesol cenné skúsenosti a nabudúce predvedie viac.
Japonský názov: 終わりのセラフ
Anglický prepis: Owari no Seraph
Anglický názov: Seraph of the End: Vampire Reign
Počet epizód: 12 (TV séria)
Rok vydania v Japonsku: 2015
