Samurai Champloo pôvodne na mojom zozname anime, ktoré chcem vidieť, nebolo prvé, druhé, dokonca ani tretie. Vlastne tam nebolo vôbec. DVD s týmto kúskom kdesi ležalo a zapadalo prachom, kým ma jeden otaku – buď mu večná sláva – takpovediac nedokopal opäť ho vyhrabať a pustiť. A tak som sa nechala vtiahnuť do sveta Japonska konca 19. storočia, do príbehu o samurajoch, o odvahe, cti a samozrejme, o priateľstve.
July 10. Clear.
Mother died almost a year ago. I was always thinking I should set out, but I didn’t have the courage to. So I kept working and living at ojisan’s tea house, but the day has finally come for me to set out.
denník Fuu (ep.12)
Dej sa odohráva vo fiktívnej alternatíve obdobia Edo a začína stretnutím Fuu, 15-ročnej čašníčky v čajovni, s Mugenom a Džinom, dvoma až príliš talentovanými samurajmi. Výsledkom je požiar v čajovni, pri ktorom umrie rozmaznaný syn miestneho prefekta. To znamená jediné – za súmraku majú Džina a Mugena popraviť. Tento fakt sa však nepáči mladej Fuu, ktorá sa rozhodne vziať situáciu do vlastných rúk a tým veľmi elegantne zamieša karty. A pretože nič nie je zadarmo, podarí sa jej z nich vyraziť sľub, že jej pomôžu hľadať samuraja, ktorý vonia slnečnicami.
To begin with, the fire started because of two outrageous men. The first one to come into the tea house was a low class, bushy haired man. My first impression was that he was a delinquent who’d commit any kind of crime… the type I definitely wouldn’t want to make friends with. But, after talking to him… he really was like that. The magistrate’s idiot son certainly did cause trouble by doing as he pleased, but still… there was no end to his running wild… he went way overboard. That’s why I felt the magistrate’s idiot son was better.
denník Fuu (ep.12)
Mugen vyrástol na Rjúkjú, malom ostrove plnom zlodejov a vrahov. Bojovať sa naučil sám, jeho kreácie pripomínajú breakdance a meč, ktorý nosí, priťahuje pozornosť západným dizajnom. Nevie čítať a ani ho to netrápi – ako vlastne všetko okrem prísunu dostatku jedla a pitia (nie práve čaju), lokácie najbližšieho bordelu a boja s čo najsilnejšími protivníkmi. Práve on je najčastejšie zdrojom situácií, pri ktorých divák nemôže dýchať od smiechu – za všetko spomeniem „revolučné“ horiace konopné pole alebo dych vyrážajúci, rebrá lámajúci baseballový zápas medzi Američanmi a Japoncami, kde v družstve krajiny vychádzajúceho slnka figurovali okrem iného aj pes, osemdesiatročný deduško a Fuuina lietajúca veverička Momo-san.
Then another man, with long hair and wearing glasses, appeared. I thought he might be a good man, unlike the man before him. But this man doesn’t seem to know when to stop once he starts fighting, either. In the end, I guess the two of them are the same inside.
denník Fuu (ep.12)
Džin je tichý, disciplinovaný, tak trochu aristokraticky pôsobiaci samuraj, vyškolený v už neexistujúcom dódžo – o jeho zánik sa pričinil on sám, keď zabil svojho majstra. O tom, že je zo starej samurajskej rodiny, svedčí aj fakt, že má povolenie nosiť daišó, čiže katanu a wakizaši, za ktoré by dal aj život. Bohužiaľ je neraz nútený predviesť to aj v praxi, hlavne vtedy, keď sa peniaze na jedlo a nocľah minú a pod nátlakom Fuu a Mugena musí dať svoje vzácne meče do záložne… Štýl jeho boja tvoria čisté, do dokonalosti dotiahnuté pohyby a jeho katana minie cieľ len zriedka.
…I was in a lot of trouble… I suddenly became a hostage! Jeez… Oh well, I don’t remember much of it since I was drunk. Owari!
denník Fuu (ep.12)
Fuu má pätnásť, matka, ktorá sa o ňu starala, je už rok mŕtva a ona sa v spoločnosti dvoch „neužitočných bodyguardov“ a svojej lietajúcej veveričky Momo vydáva na dlhú cestu za hľadaním samuraja, ktorý vonia slnečnicami. Kto je ten samuraj? Čo znamená pre Fuu? Majú slnečnice nejakú vôňu? Tieto otázky sa stávajú v anime kľúčovými a postupné, vcelku logické a z deja vyplývajúce odpovede sú príjemným rozdielom oproti mnohým anime, kde vysvetlením bývajú akcie typu „a zachránil ich kami-sama.“ Napriek tomu, že Fuu je odvážna, primerane drzá a odhodlaná dotiahnuť hľadanie až do konca, je to stále sympaticky reálna „pätnástka,“ ktorá sa občas zaoberá aj svojou postavou, žiarli a plače a v neposlednom rade, je schopná zjesť akékoľvek množstvo jedla, ak je zadarmo.
Samurai Champloo v Japonsku začala vysielať Fuji Television 19. mája 2004. Toto sa prejavuje v bojových scénach, ktoré sú dotiahnuté k dokonalosti a napriek mnohokrát rýchlym útokom sa nestáva, že by ste nemali prehľad v tom, ktože to vlastne máva tou katanou. Plynulé pohyby, originálne a neopozerané kreácie, absencia nekonečných a pomerne samoúčelných fontán krvi, to všetko prispieva k vysokému hodnoteniu Samurai Champloo nielen v Japonsku, ale aj v USA.
Ďalším veľkým plusom, hoci pomerne nezvyklým, sú anachronizmy, o ktoré sa hlavní hrdinovia v Samurai Champloo priam potkýnajú. Oblečenie mnohých postáv, ich správanie a vzhľad evokujú hiphopovú kultúru. Mugenov spôsob boja pripomína mix breakdance a Capoeiry, soundtrack k anime spája tradičnú japonskú hudbu a hip-hop, writeri nivočia steny klasických japonských budov grafitmi… je to neobvyklé, je to svojím spôsobom šialené, a je to niečo, bez čoho by toto anime nebolo tým, čím je. Veď aj samotný názov, odvodený od okinawského slova čanpuruu – zmiešať, splynúť – evokuje dokonalé zapadanie čiastočiek mozaiky, hoci sú to čiastočky z celkom iných storočí.
Priznávam, keď som po prvý raz počula opening song, na mojom čele sa zjavil neónový nápis WTF??? Nepočúvam hip-hop, dokonca som bola proti nemu zaujatá – Samurai Champloo moje predsudky zahnalo aspoň na okamih. Úvodná pieseň, ktorá má na míle ďaleko od typického openingu v štýle J-popu, je síce hiphopová, ale zároveň je v nej čosi, čo ma nútilo nepreskakovať opening, ako to mám vo zvyku. Nie je to jediná hiphopová pieseň v Samurai Champloo – poväčšine ich majú na svedomí japonskí Nujabes a Tsutchie, prípadne Američan Fat Jon. Ending ma znovu prekvapil, pretože príjemne sentimentálny Song of the Seasons (Šiki no Uta) sa tak isto, ako opening, dá vypočuť viackrát a časom akoby získaval na kvalite. Mňa však najviac za srdce chytili tradičné japonské piesne, napríklad Obokuri-Eemui (Obtain Bearing) spievané skvelou Ikue Asazaki, alebo pieseň slepej potulnej speváčky gozo, Kuzunoha no Kowakare.
Toto anime spáchal už legendárny Šiničiro Watanabe, režisér jednej sekvencie z Animatrixu a hlavne nemenej skvelého kúska Cowboy Bebop. Podobnosť medzi týmito dvoma dielami sa nezaprie, prejavuje sa napríklad v podobnosti Mugena so Spikeom z Cowboy Bebop, prípadne Watanabeho charakteristickými vranami a blízkymi pohľadmi na oči postáv.
Kazuto Nakazawa je autorom dizajnu postáv pre Samurai Champloo, ale tiež pre Legend of Black Heaven. Okrem iného režíroval animovanú sekvenciu v Kill Bill 1 a El Hazard.
Za dizajn všetkých tých skvelých katán a mečov patrí potlesk Mahirovi Maedovi, ktorý sa už prejavil v dielach s veľkým D, ako sú Last Exile a Blue Submarine No.6.
Pre priaznivcov mangy je tu dobrá správa – Samurai Champloo vyšlo v dvoch zväzkoch (august – október 2004) pod ochrannými krídlami Kadokawa Shoten a za kresbu je zodpovedný Masaru Gocubo.
Netreba snáď dodávať, že Samurai Champloo jednoducho treba vidieť. Budete sa smiať (citlivejší budú možno aj plakať), budete držať palce hlavným hrdinom a keď príde koniec, ktorý našťastie nekazí celkový dojem naivným „a žili spolu šťastne až do smrti,“ poviete si, že to skutočne stálo za to.
Japonský názov: サムライチャンプルー
Anglický prepis: Samurai Champloo
Anglický názov: Samurai Champloo
Počet epizód: 26 (TV séria)
Rok vydania v Japonsku: 2004 – 2005
Zdroj: archív animedream.sk, pôvodne publikované 9. januára 2007
