Po kapitulácii v roku 1945 bolo japonské povedomie o nadvláde nad východnou Áziou roztrieštené. Namiesto drsnej okupácie ale prišla o niečo lepšia realita. Japonsko sa stalo počas studenej vojny najväčším spojencom Spojených štátov Amerických. USA sa totiž bálo, že ak by neupevnili spojenectvo s Japonskom, na ostrovy by si našli cestu Sovieti. Japonsko bolo naklonené z jednej strany ku demokracii, predvojnová vojenská mobilita sa zase nakláňala smerom k totalitnému režimu, ktorý vytváral dokonalé podmienky pre rýchlu transformáciu na komunistický satelit. Bolo teda nevyhnutné misky váhy prevážiť na stranu demokracie, čo sa podarilo vďaka sedemročnej okupácii. Cieľom okupácie bolo zaistiť, aby Japonsko nikdy neohrozilo mier a bezpečnosť sveta, čo bolo jednoznačne menej pravdepodobné, ak by sa Japonsko pretransformovalo na demokraciu. Okupačná komisia mala trinásť členov a mala viac medzinárodný charakter – bola zložená zo zástupcov štyroch víťazných mocností. Okupáciu viedol ako hlavný veliteľ americký generál Douglas MacArthur, ktorý zožal mnoho úspechov.
Douglas Macarthur a cisár Hirohito, 27. septembra 1945
Sociálna nestabilita a komunizmus boli hlavným nielen Američanov, ale aj japonských politikov, pretože by stratili moc. To je jeden z dôvodov, prečo Japonci ponúkli rozšírené množstvo servisov svojim americkým okupantom, keďže sa báli radikálnych zmien a straty spoločenského statusu, ktoré by so sebou komunisti priniesli. Premena krajiny začala s odstránením militarizmu. Všetky armádne zložky boli rozpustené a výroba zbraní a munície zrušená. Obmedzila sa aj moc polície, vďaka čomu nedokázala ovplyvňovať bežných ľudí. Dvadsaťpäť najvyšších predstaviteľov bolo postavených pred súd a odsúdených za rozpútanie vojny, z toho sedem z nich bolo popravených. Trest sa ale vyhol najdôležitejšej postave – samotnému cisárovi Hirohitovi. Podľa zákonov z éry Meidži mal cisár plnú vládu nad armádou, takže cisár Hirohito (posmrtným menom cisár Šówa) zdieľal zodpovednosť spolu s ostatnými predstaviteľmi. Pre udržanie poriadku v krajine bolo ideálne, pokiaľ ostal cisár nedotknutý. To bolo z jedného praktického dôvodu generál MccArthur veril, že keby bol cisár taktiež odsúdený za vojnové zločiny, japonský národ by sa mohol ľahko vzbúriť a stratiť vieru v Američanov, čo by ho ako celok oslabilo. Pre Japoncov je cisár ústredná postava šintó náboženstva ako potomok bohyne Amaterasu, preto nemôže páchať žiadne hriechy.
Cisár síce ostal nedotknutý, mnoho bývalých politikov ale prišlo o svoje posty. Na ich miesto boli dosadení Japonci novej, mladšej generácie, ktorí znášali zmeny a reformy oveľa lepšie. Najväčšie snahy o zmenu v histórii – snaha o odzbrojenie a demokraciu v Japonsku boli dosiahnuté v marci 1947. Tretieho mája bola prijatá nová ústava, ktorá obsahovala článok 9, ktorá zakazuje vojnu, v bližšom pojatí tak znamená, že Japonsko nesmie iniciovať vojnu, pokiaľ nejde o obranu. Vďaka tomuto úsilí sa Japonsko pretransformovalo z cisárstva na parlamentnú demokraciu. Cisár už navyše nebol posvätný vyvolený bohov, ale symbolická hlava štátu bez akýchkoľvek právomocí.
V druhej fáze okupácie USA prešlo do „spätného kurzu“ – obnova ekonómie poznačenej vojnou a zatvorenosťou krajiny po mnohé storočia. Japonsko vykazovalo známky potenciálu byť najsilnejšou a najdôležitejšou ekonomikou vo Východnej Ázii. Bolo samozrejme taktiež veľmi dôležité, aby sa limitovali aktivity ľavicových strán. Vytvorenie pro-Amerického Japonska bolo základným pilierom pre USA, pretože ak by plán zlyhal, Sovieti by získali veľmi dôležitý taktický a ekonomický satelit. Preto bolo od roku 1947 najdôležitejším cieľom prepojiť Japonsko so západnou kultúrou. Bola tak spravená pozemková reforma (Japonsko bolo pôvodne feudálnym štátom), kedy sa nadmerné pozemky – viac ako 10 akrov = 4 046,873 m² – na rodinu skupovali štátom a následne predávali za výhodnú cenu pôvodným nájomníkom. Obmedzená bola aj aktivita veľkých firiem zavedením daní a takmer štyristo spoločností bolo rozpustených. Aby sa zabránilo opätovnému vzniku týchto podnikov, boli zavedené protimonopolné zákony.
V roku 1950 napadla Severná Kórea Južnú a USA sa začala plne venovať tomuto novovzniknutému problému. Väčšina správy tak bola zanechaná Japoncom. Japonsko nakoniec získalo samostatnosť späť v roku 1952.
Šigeru Jošida, premiér Japonska, podpisuje Zmluvu o vzájomnej spolupráci a bezpečnosti medzi USA a Japonskom. Zmluva dovoľuje americkým jednotkám zotrvať v japonskom teritóriu po podpise mierovej zmluvy. 8. septembra 1951, San Francisco, Kalifornia, USA.
Zdroje:
Sayuri Guthrie-Shimizu, The Cambridge History of The Cold War Volume I: Origins, 2010
Jussi M. Hanhimäki, Odd Arne Westad, The Cold War: A History in Documents and Eyewitness Accounts, 2004
Robert J. McMahon, The Cold War: A Very Short Introduction, 2003
Edwin O. Reischauer, Albert M. Craig, Dějiny Japonska, 2000
