Takže, kde vlastne začať? Sama dobre neviem, je tu toho toľko, čo chcem spomenúť, že som si nechala jednu noc na premyslenie… A aj tak som si nie istá či mám zapísané všetko a uležané pocity. Ale ak si myslíte, že dôvodom je toľko skvelých zážitkov, tak bohužiaľ, zázrak se nekoná…
Acon mal skvelý potenciál a vyzeral naozaj sľubne. Organizátori sľubovali modré z neba a ja dúfala, že im to vydrží tak, aby sa con dostal aspoň na nejakú tú úroveň, kde by sa rovnal aspoň menším conom. Omyl… Pre Acon som oslovila troch prednášajúcich: profesora z mojej univerzity, pána Michala Kolmaša, ktorý je odborník cez japonskú kultúru, Alexa Birla, ktorý mal prednášku v anglickom jazyku o šógunáte a taktiež Priyu Poojary (čítaj Priju Púdžary), výmennú študentku priamo z Indie. Keďže ani Alex ani Priya nikdy neboli na akcii daného druhu, tak nemajú s čím porovnávať. Za to ja mám viac než dosť iných ročníkov, aby som si mohla urobiť mienku.
V piatok sme prišli okolo tretej, pri stolíku u Cross Clubu sedeli nejakí ľudia, ktorí dávali pásky. Povedala som, že Priya s Alexom prednášajú a ja som vypomáhala s nejakými záležitosťami a mám sľúbený lístok zadarmo. Čakala som zoznam mien, kde si nás odškrtnú ako to býva zvykom, a ono nič. „Jo, my vám veríme.“ A následne už len pásky na ruku. Následne sme dostali dve brožúrky s programom (sme traja…) ale hneď na to nám bolo povedané, že sú chybne vytlačené a dodatočné papierové programy sú v nedostatočnom množstve, tak či si ho prosím môžem len odfotiť. Na to však nejaká dobrá duša vyletela zo zákruty, hodila na stôl dotlačené programy a zase odletela niekam do neznáma smerom na hlavnú halu alebo školu. Mimochodom, nejak som dostala bielu pásku s označením „SPANÍ“ a žltou fixkou mi na ňu dopísali staff. Síce som staff nebola, počas všetkých troch dní som nakoniec nevedome riešila záležitosti namiesto neschopných organizátorov, ktorí fajčili vodnú a obviňovali sa navzájom ako deti.
Už prvý pohľad hovoril, že toto nie je v poriadku. Cross Club je síce veľmi zaujímavý a špecifický, je to ale veľký labyrint, kde nič nie je ani poriadne označené a všetko to tam smrdí trávou a cigaretou. Ani nie 30 minút po vstupe nás oslovila pani, či si s ňou dáme trávu. Ja som myslela, že tento con má byť edukácia zábavnou formou, ako mi bolo povedané a nie žúrka ľudí závislých na všetkom možnom. Niekde v ten deň nás taktiež zastavili potom ľudia, či nevieme kde sa dá zohnať tráva, tak sme ich poslali za tou pani…
Najväčší chaos ale začal, keď sme hľadali main stage. Pretože áno, Acon je na troch miestach naraz a program (ani originál zle vytlačený, ani ten nový) nemá mapu ani nešpecifikuje, kde je čo. A tu začal snáď najväčší chaos… Piati (?!) ľudia mi nevedeli povedať, kde je main stage?! A to tam práve v tej dobe mal prezentovať pán Kolmaš a chceli sme sa pozrieť. Keď sme hlavnú halu (čo bola hala Bleší Trhy a vyzerala ako obyčajná plechová búda), tak sme stihli aspoň časť prednášky. Nefungovalo mu premietanie, aj keď mal nachystanú peknú prezentáciu, takže škoda a pre neho aj strata času. Našťastie to bral s nadhľadom. Hneď po ňom mala prednášku Priya o indických Buta Kola z regiónu Tulu Nadu. Veľmi zaujímavý náhľad čo jednej z miestnych kultúr. Bohužiaľ to viac-menej prezentovala pre nás. Stála som u zvukárskeho pultu s technikou, prepínala jej snímky na powerpointe a spúšťala video, ktoré nemalo zvuk, lebo ten vymakaný podsvietený asus laptop nemal ani kodeky. Zvukári vedľa mňa boli navyše stále hluční a veľmi nás to rušilo. Celá hala bola vcelku jeden chaos. Bol tam MSI stánok, „stánky“ či skôr stoly s cukrovinkami a dakimakura vankúšmi, akýsi outpost pri vstupe s „organizátormi“, ktorí len sedeli pri vodnej fajke a pili, a blokovali stále vstup. Nehovoriac o tom dymovom smrade, čo vás ofackal. Toto celé dokopy robilo dosť hluku, takže ako prezentérov, tak aj počúvajúcich to dosť rušilo.
Potom sme sa v piatok skôr už len potulovali. Mnoho ľudí už v tom momente bolo sklamaných a najhoršie si to asi odniesli prezentéri. Mali rôzne posunuté prednášky mnohokrát bez ich vedomia, následne to nikto nepovedal záujemcom o prednášku a tak dokola. Nám zlepšoval náladu Deadpool v podaní Jakuba Chmúry, s ktorým sme si z mnohého dokázali urobiť srandu vďaka jeho humoru. Po otvorení plánku programu sa tak sklonil a vyhlásil nad programom „OK, Vietnamese are here!“ a v tom momente nám už bolo jedno, že nevieme kde je čo a kto kedy prednáša. Díky ti!
Následne som si už len večer bola pre vlastné plagáty Otaku Nestu, za ktoré Warymu ďakujem. V miestnosti bolo len jedno dievča, ktorého keď som sa opýtala, či si môžem zobrať svoje plagáty len rýchlo vyhŕklo že jej je to jedno, nie je kompetentná a tí ľudia čo tam majú byť sú niekde na prednáške či nejakom programe a odišla. Tak som si jedným okom prezrela printy a plagáty a zobrala si svoje. V tomto momente by si asi nikto nevšimol, keby som si odniesla aj ostatné veci odtiaľ a ak nikomu nič nezmizlo vzhľadom na ČR/SR mentalitu, tak ste asi mali nesmierne šťastie ľudia!
V sobotu sme zase šli neskôr poobede, čo sa nám podľa slov iných návštevníkov vyplatilo. Program bol v Crosse všade o polhodinu posunutý, tak som nestihla prehliadku kórejských krojov. Ale naučila som sa niečo viac o kórejskej abecede vďaka prednáške od lektorky z King Sejong Institute Praha. Pred koncom sme ale už utiekli na cosplay starter, ktorý bol dych vyrážajúci. Síce pred vstupom do haly sme zase počuli hádku nejakých organizátorov a potom som počula na seba vyskakovať už aj samotných zvukárov behom dvoch minút. Našťastie cosplay ale stál za to. Ten organizovala Ketrin a podarili sa jej divy. Porotcami boli hviezdy Gehenna, Mowky, Ali Cosplay & Props, Crafts of Two a A&B Photography. Smutné pre nich, že ich porotcovský stôl bola jedna drevená lavica a ostatní stáli kde sa dalo. Bavila som sa však s Mowky a bola veľmi milá a zdá sa že nepokoj a zmätky si nevšimla alebo nevšímala. Dá sa tak povedať, že nejakú hanbu si Česko v zahraničí teda nespravilo, čo je dobre. Aby som však spomenula to, čo ma oslovilo, medzi súťažiacimi v starteri bola Haylin ako Zelda, Demonata ako Bill Cypher s pomocníkom Pine Tree, Adkaa Najt Prokopova ako San z Princeznej Mononoke, Mishel ako Steampunk Mercy, Prue ako Sorceress, Shio ako Dovahkiinm vás potom odhodila s Fus Roh Dah a mnoho ďalších, ako napr. Enqila Nillin Sunstrider s jej Pruskom z Hetalie, ktorých sa mi cez internetovú sieť nepodarilo uloviť, ale rada ich sem dopíšem ak sa mi priznajú 🙂
Po starteri bolo prekvapivé tanečné vystúpenie Leviho a Erwina, ktoré bolo veľmi pekné, veľmi sa mi páčil nápad aj spracovanie. Skúsila som si aj VR Skillzone, kde ku mne boli veľmi milí, všetko mi bolo vysvetlené a ja som sa povozila na virtuálnych kolotočoch, aby mi ten rýchly fastfood dobre v žalúdku obrátilo.
Následne teda bola kvalifikácia na Cosplay World Masters, kde ak dych nevyrazili predtým na štartéri, tak sa to podarilo tu. Mary Odison ako Angel z Borderlands s výborným vystúpením ako z originálu, Kuromaru z Dragon Age Inquisition cosplayom a neskutočným humorom, Sho DS Cosplay/Art – CZ ako Amu Himamori, Joan ako Ana z Overwatchu s taktiež podarenou hranou scénou, Germia ako Auriel bola zlatý klinec. Následne bol nejaký čas pred vyhlásením cosplayu, tak sme sa stavili vonku na workshopy taekwonda a trochu si zacvičili. No a celé výsledky cosplayu boli nakoniec takéto:
Starter 3. Haylin (Zelda) 2. Mishel (Steampunk Mercy Overwatch) 1. Shio (Dovahkiin)
Cosplay World Masters kvalifikácia 3. Kuromaru (Dragon Age) 2. Mary (Borderlands 2) 1. Germia (Auriel z Heroes of the Storm)
Výhercom gratulujem, boli ste všetci výborní!
Po vyhlásení cosplayu boli ešte dve vystúpenia, zase tanečného charakteru. Prvé vystúpenie bolo od Monster Crew a bolo fajn, len im strašne blikali farebné svetlá, čo mi mierne rozbolelo oči. A druhé, „tanečné“ ahem… vystúpenie bolo od Yassmine de Mortifére, vraj inšpirované sci-fi a fetišom. Sci-fi som tam nevidela a ten fetiš je vlastne klasický striptíz. Alexovi tam vypadli oči a mne padla sánka na zem. Takže ak neviete ako zakončiť hlavný program, po novom sa tam dávajú striptérske vystúpenia 🙂
A tak prišla nedeľa. Alex mal mať prednášku, ktorá… nejak nevyšla… Prišli sme 11.30 a hlavný stage bol už zbalený. Vraj má prezentovať cez niečí súkromný laptop a televízor. Navyše stoličky, ktoré tam boli patrili MSI stánku a keďže už balili, tak aj o tie sme prišli. Atmosférou to tam vyzeralo ako po obrovskej párty a teraz majú všetci opicu, vytriezvujú alebo znášajú následky drog… Organizátori navyše nejak zmizli, tak sa ľudia z MSI stánku nemali na koho poriadne obrátiť. Podľa plánku mala prebiehať prednáška Body Modifikace. Samozrejme že nebola, bol tam niekto iný. Tak sme si počúvali zaujímavú prednášku, ktorej názov síce neviem, ale pôsobila veľmi inšpiratívne. Ešte keby nám do toho každý počúvajúci nefúkal do tváre dym z tých vapovacích cigariet. Na Alexovu prednášku samozrejme nakoniec nikto neprišiel, bolo nám povedané, že vonku je workshop a tak záujemci možno prídu potom. To ale už bolo 5 minút pred oficiálnym koncom Alexovej prednášky, tak sme odišli, pretože nám bola strašná zima. Alex sa s prezentáciou naozaj natrápil, tak nám ju predviedol u mňa doma, kde sme to spojili s debatou a dokopy sme sa tak obohatili o znalosti šógunátu navzájom v priebehu dvoch hodín.
Tak aby som to tak zhrnula. Bolo to nešťastne (ne)zvládnuté, Wary sa proste obklopil nesprávnymi ľuďmi. Prvý ročník nikdy nie je dokonalý a má mnoho chýb, Acon ale bohužiaľ zlyhal. Mnoho prednášajúcich mali zrušené a posunuté prednášky bez oznámenia, takže strácali čas. Pre návštevníkov, čo si kúpili plný vstup strata peňazí. Pre firmu ako Skillzone taktiež strata času, keďže im to tam nešliapalo ako malo (podľa vyjadrení Lukáša „Jumpa“ Vobeckého TU, ktorý aj napriek komplikáciám bol veľmi milý a chvíľu sme sa v sobotu rozprávali o MSI technike). Cross Club sa ukázal ako zbytočnosť, pretože bol stále prázdny a priestormi nevyhovujúci. Cosplay stánok bol vraj niekde vonku a nikto nevedel kde, cosplayeri v ňom vraj mrzli (áno, bola zima a toto bolo nedomyslené, ešte aj fúkalo…). Pamätám si prvý ročník Nipponfestu, vtedy ešte pod menom Otakon. Tiež to nebolo ružové, ale aj napriek tomu má teraz už niekoľko ročníkov. Ak chce Acon ale pokračovať ďalej, bude sa asi musieť vzdať značky, inak mu na ďalší ročník nikto nepríde. Aj napriek tomu však neprajem nikomu nič zlé a dúfam, že to bola stále skúsenosť, ktorá za niečo stojí.
Moje návrhy na zlepšenie
- Menej organizátorov a staff ale tak aby aj niečo robili, pri počte tam niečo robili tak piati.
- Označiť všetky miestnosti kde sa niečo deje a to tak, aby aj kompetentní ľudia (a návštevníci) vedeli, kde sú a neposielali ma niekam, kam nemajú ako sa im podarilo tento rok + pridať mapku budov.
- Ak sa prednášky posunú, vyhlásiť to, aby o tom vedeli aj návštevníci, aj prednášajúci. Tento rok mnoho prednášajúcich bolo vyslovene nas*aných pretože nevedeli že im preložili vlastnú prednášku a väčšina záujemcov na prednášky nechodilo alebo chodilo neskoro len kvôli tomu, že nikto nič nepovedal.
- Technické vybavenie u prednášok – mizerné alebo žiadne. Pán Kolmaš nemal prezentáciu, Priya Poojary nemala zvuk, Jarka Jídlo Pytlíková nemala ani ten laptop a Alex Birlo nemal už ani hlavný stage ale nejakú TV a niečí laptop bez internetu, na ktorý som napájala vlastný mobil.
- Eliminovať alkohol a hlavne zakázať fajčenie akéhokoľvek druhu priamo v budovách a v tesnej blízkosti ich vstupu tak, aby každý návštevník, alergický, nealergický, plnoletý a neplnoletý nemusel prechádzať cez ten dym.
- Ak sa niečo pokazí, neobviňovať iného organizátora a už vôbec nie pred návštevníkom, počula som dve hádky a veľmi to kazí dojem aj náladu, človek sa cíti pod stresom. A ak sa niečo pokazí, nevzdávať to tak, že v nedeľu už nič nefunguje (už od začiatku piatka to škrípalo) ale skúsiť to dorobiť aby to decentne aspoň došlo.
- Vybaviť organizátorom nejaké označenie aby nesplývali s davom a vedela som, kto kontroluje pásky a koho hľadať ak niečo súrne potrebujem.
A na záver ako vždy galéria fotiek. Ospravedlňujem sa za zníženú kvalitu u niektorých z nich, bola tam dosť tma 🙂
A na záver aj video
