Rok prešiel ako nič a ja som sa zase raz ocitla v kolóne pred Brnom. Snažila som sa vrátiť z Prahy na Slovensko, len aby som sa o dva dni v sobotu dostavila na Anime Show 2018. Jedenásty ročník sa konal presne rok po minuloročnom festivale, ale ktovie, či sa dá facebooku vlastne veriť…
Predchádzajúci ročník ukázal, že AS má stále esá v rukáve. A aj organizátori sľubovali ďalšie zaujímavé zlepšenia. Preto som sa na ASko, pochopiteľne, tešila. Dobre, priznávam sa, aj minulý rok bol naozaj vydarený a myslím si, že aj tento sa im znova podarilo predviesť slušnú prácu.
Počasie ale také prívetivé nebolo, no aspoň bolo slnečno. Bohužiaľ, všetkým trochu skomplikovalo život. Veď kto by nemal vo zvyku uvariť sa vo vnútri s tými stovkami ľudí, a následne sa nejsť prevetrať von. Nuž, to prevetrávanie bolo tento rok príliš studené a väčšina ľudí sa tak radšej dusila vo vnútri. Architekti a projektanti z minulej éry nikdy veľmi nemysleli na vetranie. DK Ružinov je, bohužiaľ, príliš malý na takýto počet ľudí. Nuž, aj to predieranie sa davmi tak už nejako k tomu teda patrí.
Lákadlom tohto ročníku bol pre mňa hlavne vonkajší program a prednášky/workshopy spojené s tradičnou kultúrou. Vonku boli, podobne ako minulý rok, kone a lukostreľba. Aj arrowtag bol nahlásený, ale nikde som ho nezahliadla… Dravé vtáky boli zrejme kvôli zime presunuté dovnútra priamo ku vchodu, ale tento rok sa netešili takej pozornosti ako ten minulý rok. Osobne som sa pri nich ani ja nezastavila, pretože by som pri nich blokovala vstup, čo som nechcela.
Veľkým plusom boli tento rok dve otvorené pokladne. Návštevníci sa tak vybavili pomerne rýchlo, a pre tých, čo si zabudli keš, ponúkli organizátori aj možnosť platby kartou. Letáčiky, ktoré každý návštevník dostal pri vstupe, tiež prešli menšou zmenou. Font používaný úplne všade s výnimkou programovej tabuľky sa po mnohých rokoch konečne dočkal diakritiky. Bohužiaľ, stále chýbal korektor, a tak sa do pravidiel dostali do očí bijúce chyby, akými napr. boli „vodiace psi,“ „do smetných košou“… príp. chýbali bodky či čiarky.
Tak ako vždy, prednášky ma všetky obišli. Jednak ma niektoré vôbec nelákali, o iných témach zase už čo-to viem, iné ma zase neoslovili svojim popisom, no program bol stále silný. Dôkaz o tom podáva aj horúca novinka, tzv. Ecchi Salón so šteklivými témami. Korea Salón tento rok priniesol bohatý program pre fanúšikov k-popu. Ak som sa na niečo z programu najviac tešila, tak to bol program odohrávajúci sa v priestoroch a v okolí budovy. A v tomto programe jednoznačne vytŕčala Samurai Show, Japonský čajový obrad & Kimono s Akiko „Somei“ Fuhrmann s akreditovanou profesorkou školy čajového obradu Omotesenke. Pani Fuhrmann možno niektorí poznajú z jej iných vystúpení v Bratislave, Prahe či Viedni. Po čajovom obrade, ktorý ako vždy utlmil celé publikum, sa rozdával aj ryžový koláčik moči a následne sa prešlo na ukážky tradičného japonského odevu Kimono. Čakala som ukážku troch šiat, ale namiesto toho prišlo milé prekvapenie v podobe rôznych druhov kimon používaných na rôzne udalosti rôznymi vekovými kategóriami a pohlaviami, a to všetko ešte od tých najlacnejších po tie drahšie. Samurajské vystúpenia snáď ani opisovať nemusím, fotky v galérii vám určite povedia, aké to bolo. Dodám len, že brnenia si páni predvádzajúci vyrábali sami. Pochádzajú z éry Muromači (1336 – 1573 n. l.) a každé váži úctyhodných 50 kg. Ich váhu som si sama vyskúšala a veru nie je to sranda behať či nebodaj skákať v niečom takom. Síce by sa mi pod brnenie zmestil ešte jeden človek mojej veľkosti, takže som vyzerala náramne komicky, nemám ale čo vytknúť takémuto zážitku. Nohy som si necítila ešte asi pol hodinu po zhodení celej tej parády 😀
Nanešťastie mal zase raz hlavný program časový sklz. Nie som si úplne istá tým, koľko minút to bolo, ale predierať sa potom priestormi, bolo takmer nemožné. Z každej strany na vás niekto dýchal, niekam vás unášal a lepil sa na vás. Niečo podobné sa mi stalo už v minulosti, keď som čakanie na cosplay súťaž vzdala po asi hodine. V oboch prípadoch som bola prakticky prvá pri vstupe.
Výsledky cosplayu som si ale dohľadala dodatočne: 1. Quee – Tristana 2. Tyrael a Klaudia – Aquaman a Mera 3. Julianet, Ruuna a Seki – Monster HunterCosplaye výhercov som mala možnosť vidieť, s Aquamanom a Merou mám, dokonca, fotku na pamiatku. Slovenská a česká scéna sa jednoznačne zlepšuje, je to vždy radosť pozerať sa na výtvory týchto talentovaných ľudí.
A čo sa ľudí ako takých týka, tento rok ma prekvapil obrovským množstvom náhodných stretnutí starých (a aj nových) známych. To je hlavný dôvod, prečo tento rok má reportáž menej fotiek. Sedela som totiž väčšinu času s kamarátmi a nemala som chuť prerušovať príjemný pokec fotením náhodných cosplayov. Tento rok to bolo pre mňa pokojnejšie, cosplaymi som sa predovšetkým kochala.
Sedieť s kamarátmi sa dalo vonku pri jedle, ak vám teda nebola zima, v reštaurácii alebo tak náhodne, ako sa vám podarilo vo vnútri. Stánkov s jedlom bolo o niečo menej ako minulý rok, ale ceny klesli. Zemiakové placky vraj boli nejedlé, wafle na tom boli o niečo lepšie. Tie ale človeka nezasýtia a ani neplnia úlohu hlavného jedla. Večer sa tak začínali všade po priestoroch objavovať škatule od pizze a nálada mnohých (a hlavne viditeľné to bolo u cosplay stánku :D) sa zdvihla.
Prvýkrát som tento ročník ostala až do desiatej večer a postupne som sledovala odlev návštevníkov aj balenie stánkov. A náhoda je potvora, a že tentokrát v tom dobrom slova zmysle. Cez deň som nemala šancu si všimnúť cez tie davy takú zaujímavú knižku vyloženú pri ihrysko.sk herni. Manga Mesiáš, slovenský projekt upútal našu pozornosť takmer okamžite, síce už dávali na predajný tovar plachty. Myslím, že mangu v slovenčine sme tu ešte nemali, tak teraz už máme. A prezradím vám, že sa onedlho môžete tešiť na recenziu tohto diela 😉
AS18 je teda za nami, zanechal nám mnoho super spomienok a teraz sa už môžeme začať tešiť na Comics Salón 2018.
