Ako lepšie osláviť 100 rokov česko-japonského priateľstva než dvojdňovým festivalom? Tento víkend 3. a 4. marca 2018 sa tak udiali oslavy v Národnom dome na Vinohradoch v Prahe. Krásna historická budova bohato zdobená freskami, obrazmi a sochami veľmi pekne kontrastovala s japonským tradičným umením, ktoré sa môže pýšiť ako jednoduchosťou tak aj zdobenosťou, či už sa jedná o čajový obrad, kaligrafiu alebo kimoná.
Program oboch dní bol veľmi podobný, a pretože som v sobotu už mala dva mesiace naplánovaný výlet, ostala mi voľná nedeľa. Deti do pätnásť rokov mali vstup zadarmo a dospelí to mali len za jednu stovku. A tá sa niekoľkonásobne vrátila späť v zážitkoch. Veľmi veľkým prekvapením bola účasť návštevníkov hneď po príchode. Všade svietili tabuľky „VYPREDANÉ´.“ A síce sa mnohým zdalo, že udalosť nebola dostatočne propagovaná, hlavne ak šlo o sociálne siete, očividne opak bol pravdou. Tiež som na udalosť natrafila úplnou náhodou, a chvalabohu že sa mi tam podarilo dostať.
Priestory Obecného domu nie sú príliš veľké, takže pomerne veľká účasť spôsobila, že miestnosti boli miestami okolo workshopov riadne preplnené. Ľudia však mali dobrú náladu a nikto sa nepredieral s mrzutým výrazom ako to často býva na festivaloch pop-kultúrnej časti Japonska. Bohužiaľ sa mi nepodarilo vyskúšať a vidieť všetko, s kamarátom sme ale zasadli v spoločenskom sále na workshopy tradičných japonských hudobných nástrojov, okinawských tancov a etikety obliekania kimona. Pri okinawských tancoch sme si trošku skúsili zatancovať na výzvu, kým takýmto veciam sa skôr vyhýbam, som určite rada že nás ťapákov dokázali zapojiť.
Popri workshopoch na pódiu prebiehali ochutnávky saké (ktoré sa minulo príliš skoro, pretože organizátori podcenili Čechov :D), čirašisuši, takekomi gogan, tófu, čaju, wasabi a mnoho iného. Vyskúšať si tu návštevníci mohli kaligrafiu, origami, výrobu sladkostí alebo leví tanec (určite tam toho bolo ešte o niečo viac, len na to všetko jeden nestačil).
Najväčším lákadlom ale bolo určite predstavenie a koncert. Pretože japonské tradičné umenie je u nás stále podceňované a častokrát je len planým doprovodom u pop-kultúry. A i keď sa niekde náhodou nachádza, býva to formou jedla a workshopov ručných prác. Hudobné nástroje a spev boli vždy raritnými, čomu sa síce nečudujem, ale je to preveľká škoda. Preto bolo naozaj zážitkom vidieť a počuť na mieste krásu spevu a hudobných nástrojov tejto exotickej krajiny. Počúvať koto, šamisen, bubny (a aj husle či flautu) s melodickým spevom bolo určite obohacujúce a pohladilo na duši. K dielu sa pridali aj deti z Japonskej školy v Prahe, ktoré zaspievali tradičné detské piestne, ukázali ich zručnosť s hračkou kendama a vlastne aj urobili malú módnu prehliadku farebných kimon.
Pre mňa osobne bol najznačnejším prekvapením divadlo kjógen s predstavením Kaki Jamabuši (Horský asketa zlodějem tomelů), ktorý na plné hrdlá rozosmial všetkých divákov. Za ním nasledoval ešte Kenmoči Júske s hrou a spevom na cugaru šamisen. Júskeho hlas je naozaj silným a čarovným, jednoznačne je obdivuhodný. Určite si ho budem pamätať ešte veľmi dlho aj vďaka jeho humoru.
Zakončenie festivalu bolo česko-japonské ako sa patrí za pomoci zborového spevu od Carmina Vocum a muzikantskej česko-japonskej rodiny Špinglových. Zazneli tu ako klasické české piesne tak aj tie japonské a zakončilo sa piesňou Sakura Sakura.
Japan Folk Festival 2018 nasadil moju latku veľmi vysoko pre všetky budúce akcie. Zvládnutý na jednotku so silným programom, veľmi prijateľným vstupným (z ktorého časť navyše šla na charitu) a jedinečnými zážitkami nemám jediný zápor, snáď len mierne menšie sály, ktoré ale nestoja zase za takú veľkú zmienku. Ďakujem organizátorom za ich energiu vloženú do tejto akcie, bolo to naozaj výnimočné a nádherné.
